Frozen heart

58. Part

Svadobná cesta bola viac ako len skvelá. Síce sme sa trochu s Lucasom poškriepili na mene pre bábo, ale inak to bolo naozaj skvelé. Konečne sme pristáli v Londýne a čakáme na batožinu. Teda ja som v polospánku na lavičke a Lucas čaká na batožinu. Ale nie som sama. Usmejem sa a pohladím si brucho. Tam je moje malé bábo. Potrasiem hlavou a zaregistrujem Lucasa vracajúceho sa s kuframi. Postavím sa a podídem ku nemu. Vezmem si svoj kufor a Lucas ma chytí za ruku. „Naspäť do reality." Povie milo a ja zafňukám. „Nevrátime sa tam?" Opýtam sa a on sa zasmeje. „Na môj vkus je tam až príliš teplo." Povie a ja prikývnem. Cesta z letiska netrvá dlho a mne chvíľu nedochádza, prečo odbáčame iným smerom. Lucas nám kúpil dom. Usmejem sa a pozriem sa na neho. O chvíľu sme tam a ja si až teraz môžem poriadne obzrieť, ako vlastne vyzerá. Veľký a biely. Zvonku vyzerá naozaj dobre. Pred ním je malá záhradka a chodník ku vchodovým dverám. „Pani Montgomeryová." Ozve sa pri mne Lucas a znovu ma chytí za ruku. Slabo ma potiahne. Vojdeme dnu a mňa ohromí aj vnútro domu. Áno, už som to tu videla, ale prvýkrát tu bola všade tma a druhýkrát ma Lucas hnal na letisko, takže som nemala čas poriadne si to tu obzrieť. Napravo odo dverí je obývačka. Veľký čierny gauč, čierno-biely konferenčný stolík, obrovská čierna telka na stene a okolo nej biela skriňa. Všimnem si na nej nejaké rámiky s fotkami. Tiež čierno-biele. Pozriem sa doľava a uvidím veľkú kuchyňu. Tiež zladenú do čierno-biela. Podídem bližšie a všimnem si, že je super moderná. Usmejem sa a jemne pohladím drevo na linke. Spojená obývačka s kuchyňou. Super. Neďaleko gauča je aj obrovský jedálenský stôl. Tiež čierny. Aj stoličky sú čierne ale majú biele poťahy. Vedľa kuchyne sú schody, ktoré vedú na druhé poschodie. Prejdem okolo kuchyne a vojdem do prvých dverí. Obrovská kúpeľňa. Kachličky sú červeno-biele. Fajn zmena. Naľavo je sprcha, ďalej je obrovská vaňa. Napravo je dvojité umývadlo a skrinky. Vyjdem s kúpeľne a nazriem do ďalších dverí. Záchod. Rovnako ako v kúpeľni, sú tu červeno-biele kachličky. Vyjdem von a za rohom nájdem ďalšiu obývačku. Táto je menšia, ale tiež má gauč aj telku. Napravo sú veľké sklenené dvere, ktoré zrejme vedú do záhrady. Otvorím ich a vyjdem von. Ovanie ma chladný jesenný vánok. Prekvapí ma obrovská záhrada, ktorá obsahuje bazén, hojdačku a ešte veľký priestor, kde je ešte stále zelená tráva. Vojdem dnu a znovu zavriem dvere. Prejdem cez obývačku, okolo záchodu a kúpeľne, cez kuchyňu a vyjdem hore po schodoch. Hneď prvé dvere napravo otvorím a objavím kanceláriu. Je tam veľký drevený stôl, na ktorom je počítač a vedľa je stolička. Vo dverách vedľa je ďalšia kúpeľňa a v ďalších miestnostiach sú spálne. Vojdem do tej, v ktorej sme s Lucasom prežili našu prvú manželskú noc. Usmejem sa a podídem ku oknu. Zadívam sa von a vo vedľajšej záhrade uvidím nejaké deti, ako sa hrajú. Znovu sa usmejem a pohladím si svoje brucho. Otočím sa a uvidím Lucasa stáť vo dverách. Uškŕňa sa a nespúšťa zo mňa pohľad. „Vyberal som ho s Tobiasom. Síce jeho jediná podmienka bola izba aj pre neho." Usmejem sa a ani nedokážem opísať moje šťastie. Nedokážem opísať ako veľmi tohto človeka milujem. „Čo je? Nepáči sa ti?" Opýta sa. „Páči. A veľmi. Naozaj." Podídem ku nemu a objímem ho. „Milujem ťa." Zašepkám a on sa zasmeje. „Ja teba viac." Opätuje mi objatie a pobozká ma do vlasov. „Budúci týždeň idem ku doktorke s bábom." Oznámim mu, keď sa odtiahnem. „Eh, dobre. Mám ísť s tebou?" Opýta sa a chytí ma za ruku. Slabo prikývnem a on sa usmeje.

V celom dome sa rozozvučí zvonček. Postavím sa a prejdem ku vchodovým dverám. Otvorím ich a usmejem sa na moju mamu. Ihneď ju objímem. „Ahoj." Vydýchnem a ona sa zasmeje. „Ahoj." Tiež ma pozdraví a ja sa odtiahnem. Objímem aj Chipa a pozvem ich dnu. Usadia sa v prednej obývačke a ja odbehnem do kuchyne urobiť kávu. Chvíľu mi potrvá, kým všetko nájdem, no o chvíľu sa vrátim ku nim. „Tak čo? Kde máš manžela?" Opýta sa ma mama. „V práci." Zasmejem sa. „To naozaj? Veď ste doma dva dni." Prikývnem. „Áno viem. Ale musel tam ísť." Slabo myknem plecami. „Je to naozaj krásny dom." Pochváli mama a obzrie sa. „Chcete ho vidieť celý?" Opýtam sa a obaja prikývnu. Prevediem ich celým domom. Mama žasla hlavne nad kuchyňou a záhradou. Chip zasa nad dvoma obývačkami. Boli u nás ešte asi dve hodiny a potom odišli. Práve umývam riad, keď domov príde Lucas. „Ahoj." Pozdraví ma a podíde ku mne. „Práve si sa minul s mojou mamou a Chipom." Poviem. „Hej, videl som ich." Prikývne. „Ale oni mňa asi nie." Mykne plecom. Vojde do kuchyne. Utriem si ruky a zadívam sa do jeho unavenej tváre. „Máte toho v práci veľa?" Opýtam sa a položím svoje ruky na jeho plecia. „Tak trochu." Pousmeje sa a skloní sa ku mne. Pobozká ma. O chvíľu na to sedím na kuchynskej linke, Lucas stojí medzi mojimi nohami a vášnivo sa bozkávame. Vyruší nás zvonenie môjho telefónu. Odtiahnem sa a zadívam sa do jeho rozžiarených očí. Rukami vojdem do jeho vlasov a on sa usmeje. „Mala by si to zdvihnúť, čo povieš." Povie chrapľavo a ja prikývnem. Zoskočím z linky a odídem do obývačky po môj mobil. Volá mi Alex. V rýchlosti mi povie, že sa mi doktorka prekladá na zajtra a tiež, že má chce zajtra vidieť a že už musí končiť, lebo stráži sesternicine deti. „Niečo dôležité?" Opýta sa Lucas a zvalí sa na gauč. „Vlastne áno. Už zajtra musím ísť ku lekárke. Pozriem sa na neho a tiež sa posadím. „Počkaj, zajtra? Ako zajtra?" Opýta sa a ja sa zasmejem. „Áno zajtra, ako zajtra. Je to problém?" Opýtam sa s úsmevom. „O koľkej?" Opýta sa náhlivo. „O jedenástej." Odpoviem. „Dokelu. Zajtra o pol jedenástej príde nejaký chlapík z jednej firmy a ja pri tom musím byť. A veľmi pochybujem o tom, že to bude trvať len pol hodinu." Povie zdesene. „Tak pôjdem sama." Myknem plecom. „A ako?" Uškrniem sa. „Autobusom, predsa." Zasmejem sa, no on sa zamračí. „Nechcem ťa púšťať autobusom." Pohladím ho po líci a pousmejem sa. „No, veľmi nemáš na výber." Povzdychne si. „Prepáč. Je mi to ľúto." Pohladí ma po ruke. „Netráp sa tým." Pousmejem sa. „Napíšem ti, keď tam skončím, dobre?" Prikývne. Celkom ma poteší, aký je z toho smutný. Som rada, že tam naozaj chcel so mnou ísť.

Vyrážam z domu a ponáhľam sa na autobus. Ledva ho stihnem. Chvíľu lapám dych, no napokon sa ukľudním. „Michelle?" Obzriem sa a na jednom zo sedadiel uvidím sedieť Eda. „Ed." Usmejem sa. „Wow. To je už doba, čo?" Zasmeje sa a ja prikývnem. „Ako sa máš?" Opýta sa a ja sa usmejem. „Fantasticky." Odpoviem úprimne. „Ale čo ty? Pochváľ sa?" Opýtam sa s úsmevom. „No, vlastne skvelo." Povie. Prisadnem si ku nemu a rozprávame sa o úplných sprostostiach, keď to príde. Tma. Nič. Neviem ako dlho trvá, kým sa preberiem. No keď otvorím oči, tak ľutujem, že som to spravila. Zistím, že ležím na zemi a v hlave mi treští bolesť. Pomaly ju zdvihnem a obzriem sa. Všade sú kúsočky skla a krv. Preglgnem a až v tej chvíli si uvedomím, že ležím na strope autobusu a nado mnou je jeho podlaha. Obzriem sa a vedľa seba uvidím Eda. „Ed." Ozvem sa a jemne do neho šťuchnem. „Ed!" Ozvem sa hlasnejšie a zatrasiem ním. „Nie, nie, nie. No tak. Prosím." Priložím svoju hlavu na jeho hruď a snažím sa zachytiť čo i len najmenší náznak života. „Nie!" Zvriesknem a zatrasiem s ním ešte silnejšie. „Ed! Zobuď sa! Prosím." Chytí ma panika a záchvat plaču. Uvidím vedľa seba nejaký mobil a rýchlo sa preň natiahnem. Vytočím záchranku. „Dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť?" Ozve sa jemný ženský hlas. „Ja-my sme havarovali." Preglgnem. „Kde sa nachádzate?" Opýta sa ma tá žena. „Ja netuším." Vzlyknem a uvedomím si, že by som sa mohla vytrepať von z autobusu. „Moment." Poviem a vyberiem z jedného z okien všetko sklo, aby som sa neporezala. Vyjdem von a obzriem sa. Nadiktujem jej adresu. „A čo sa presne stalo?" Opýta sa ma. „Ja neviem. Ja-ja som sa prebrala v autobuse." Vzlyknem znovu a zotriem si slzy. „Ste zranená?" Opýta sa ma. „Neviem. Asi áno." Odpoviem a zdvihnem ruku ku svojej hlave. „Poslala som vám pomoc. O chvíľu sa dostaví. Zatiaľ mi skúste povedať, či ste zranená." Povie vľúdne. „Asi mám len rozbitú hlavu a zopár škrabancov." Poviem namáhavo a podlomia sa mi kolená. Nevládzem už ani držať mobil pri uchu. Posledné, čo si pamätám, je hukot sirén.

Don don doooon .. dramatické :D Nič viac ku tomu nepoviem, asi len toľko, že pomaly ale isto sa blížime ku koncu ;) Ľúbim vás!! <3

Btw. prekvapkooo! Mali sme dnes skrátené vyučko, tak som sa rozhodla, že vám spravím radosť, keďže ja som od radosti celá bez seba!! A nie len preto, ale aj kvôli tomu, že zajtra idem do Anglicka!! ani si neviete predstaviť ako sa teším!! Tak sa mi tu zatiaľ majte! :) A ak budem mať wifi tak sa pokúsim pridať aspoň jednu časť :) (vraciam sa až o týždeň v sobotu)