Frozen heart

45. Part

„Princezná.“ Precitnem a uvedomím si, že niekto sa dotýka mojich pier. Odtiahne sa a ja otvorím oči. Rozoznám Lucasovu tmavú siluetu a slabo sa usmeje. On sa vystrie a vypne telku. „Niekto nám tu zaspal.“ Povie pobavene. Obzriem sa a zistím, že stále sedím na gauči. Pomaly sa postavím a zadívam sa na Lucasa. Práve si vyzlieka tričko a len ho zhodí vedľa seba. Stále rozoznávam len jeho tmavú siluetu, keďže nezapol svetlo. Odídem do kuchyne a nalejem si pohár vody. Hodinky na mikrovlnke oznamujú, že sú dve hodiny ráno. Odložím pohár a vrátim sa do spálne. Vezmem svojho macíka z gauču a podídem ku posteli. Lucas tam už leží zababušený v perine. Pousmejem sa a ľahnem si ku nemu. Zavriem oči, no pocítim na sebe jeho pohľad. Znovu ich otvorím a v slabom mesačnom svetle si všimnem, že sa usmieva. „Čo je?“ Opýtam sa. „Nechýba ti niečo?“ Opýta sa a úsmev sa mu roztiahne po celej tvári. „Malo by?“ Opýtam sa neisto a on vytiahne spod svojho paplóna môjho macíka. Usmejem sa aj ja a načiahnem sa pre neho. No on uhne s rukou. „A čo za to?“ Opýta sa. „Zachránil som ho.“ Povie a ja sa ku nemu nahnem. Sladko ho pobozkám a potom sa znovu natiahnem pre môjho macka. „Ľúbim ťa.“ Povie a napokon mi ho podá. S úsmevom blbca zaspávam a len matne si spomínam, že ma objímajú jeho dlhé ruky.

„Tak? Aké to je?“ Opýta sa ma Alex. Sedíme spolu v maličkej kaviarničke. „No, celkom fajn. Keď sme spolu je to naozaj skvelé len...“ Odmlčím sa a zadívam sa na nejakú mamičku s chlapčekom vonku na ulici. „Len?“ Opýta sa nedočkavo. „Veľmi často som tam zavretá sama.“ Poviem to, čo v sebe dusím už tretí týždeň. Smutne sa pousmeje a chytí ma za ruku. „Povedz mu to.“ Povie napokon. „Nie. Potom bude kvôli mne zanedbávať prácu.“ Pokrútim rázne hlavou a pozriem sa na naše spojené ruky. V tom zhíknem. Na ruke jej priam svieti obrovský prsteň. Schmatnem ju za ňu a začnem si ho obzerať. „Oh, len taká drobnosť.“ Mávne druhou rukou. „Len ma včera požiadal o ruku takmer pred celou mojou rodinou. To je nič.“ Povie a ja zvýsknem. „Ach Al! Gratulujem!“ Poviem nadšene a ona šťastím len žiari. Postavím sa a objímem ju. „Už bolo na čase.“ Poviem, keď sa posadím. „Myslíš? Ja som nad svadbou vôbec nerozmýšľala. Vyhovovalo mi to tak, ako to bolo. Až keď ma požiadal o ruku tak mi došlo, že to je presne to, čo chcem.“ Usmieva sa na mňa. Nedokážem tomu uveriť. Dvaja moji najbližší priatelia sa budú brať. Nedokážem sa prestať usmievať. Potom už preberáme detaily žiadania o ruku a svadby. Keď sa vrátim do bytu započujem Lucasov nahnevaný hlas. Priam kričí. Rozmýšľam, či tu niekto je alebo telefonuje. Dúfam v to druhé a potichu sa premiestnim do kuchyne. Nakuknem tam a zadívam sa na Lucasa. Stojí ku mne chrbtom, rukami za zapiera do stoličky a ťažko dýcha. Pozorujem ako sa mu rýchlo dvíhajú plecia a aký je napätý. V tom zaregistrujem v rohu kuchyne pohyb. Celkom nepatrný, ale zbadám ho. Stojí tam celkom mladá žena, typujem okolo tridsaťpäťky. Celá sa chveje, v rukách drží nejaké papiere, no stojí vystretá. Skáče pohľadom zo mňa na Lucasa a späť. Jej prítomnosť ma tak šokuje, že sa zabudnem ohlásiť, že som doma. Ja sa na ňu uprene dívam a snažím sa spomenúť, čo to Lucas kričal. No nedokážem si to vybaviť. V hlave sa mi ozýva len jeho zvýšený hlas. Ona si jemne odkašle a Lucas ku nej zdvihne hlavu. Netuším ako sa tvári a radšej to asi ani vedieť nechcem. Tá žena po mne švihne pohľadom a znovu sa pozrie na Lucasa. On sa zvrtne a zadíva sa na mňa. Pousmeje sa a vykročí ku mne. Trochu ustúpim, pretože očakávam, že bude chcieť ísť do chodby, no on ma chytí za ruku a palcom mi prejde po hánkach prstov. „Ahoj.“ Šepne a pobozká ma. Ja sa odtiahnem a pozriem sa na tú ženu. Uprene na nás hľadí a jemne sa mračí. „Budem v obývačke.“ Poviem potichu, no Lucas moju ruku nepustí. „To nebude potrebné. Cordelia už je na odchode.“ Povie a pootočí sa na ňu. Ona chytro prikývne a prejde popri nás do chodby. „Pán Montgomery.“ Osloví Lucasa. On ledabolo kývne hlavou a Cordelia vyjde von z bytu. „Ako sa má Alex?“ Opýta sa milo a trochu odo mňa odstúpi. Očami prejde po mojom tele a potom sa vráti späť ku mojim očiam. „Fajn. Vlastne skvelo.“ Až teraz si uvedomím, ako chladne sa ozval ku Cordelii. Aj to, aké tu je napätie a aj po jej odchode. Zamračím sa a pustím sa jeho ruky. „Prečo si k nej bol taký odmeraný?“ Opýtam sa. On si odfrkne, čím mi dá jasne najavo, že sa o tom nechce baviť. No ja som zvedavá. „No tak.“ Vyzvem ho. Zamračí sa aj on. „Prečo ťa to zaujíma?“ Opýta sa. „Nevyhýbaj sa otázke.“ Poviem a snažím sa dať do hlasu trochu tvrdosti. „Ani ty.“ Drzo sa uškrnie. „Pretože chcem vedieť, prečo si ku ľuďom zlý. Chcem sa v tebe vyznať.“ Poviem prosto a myknem plecom. Spýtavo sa na neho zahľadím. Chvíľu uvažuje o mojej odpovedi. „Chceš sa vo mne vyznať?“ Opýta sa napokon. „Samozrejme. Ty sa vo mne vyznáš, tak prečo by som sa ja nemohla vyznať v tebe? Napokon spolu bývame, či nie?“ Znovu chvíľu premýšľa. „Problém je v tom, že ja nechcem, aby si sa vo mne vyznala.“ Povie. Ja stratím slová a neviem čo mu mám odpovedať. Nechce aby som sa v ňom vyznala? Nechce aby som ho dokonalo poznala? Nechápem tomu. Prečo nie? Založím si ruky na prsiach a zamračím sa. On si slabo povzdychne a zmenší vzdialenosť medzi nami. „Nezaslúži si moje dobré správanie. Je to jedna neschopná ženská, ale je to nejaká mamina známa, takže ju nemôžem vykopnúť, chápeš?“ Opýta sa, no mňa to už viac netrápi. Odstúpim od neho. „Michelle, nevŕtaj sa v tom.“ Pousmeje a znovu pristúpi. Ja sa ale otočím a zhrabnem svoju kabelku. „Idem sa prejsť.“ Poviem a rýchlo vyjdem von. „Michelle!“ Započujem za sebou, ale to už bežím dole schodmi. Vybehnem von a chvíľu lapám dych. Nedokážem tomu pochopiť, prečo chce byť uzavretý? Akoby ma ku sebe nechcel pustiť bližšie. Akoby som mu chcela ublížiť. Nedokážem prísť na to, prečo je to tak. Prechádzam sa kam ma nohy zavedú a ani si neuvedomím, že sa už poriadne zotmelo. Otočím sa a pridám do kroku. O chvíľu už stojím pred dverami nášho bytu, ale váham. Napokon si otvorím a vkĺznem dnu. Znovu odložím kabelku a vyzujem sa. Potichu vojdem do obývačky a uvidím Lucasa sedieť na gauči. V tom šere vidím, že má zvesenú hlavu, takže zrejme spí. Chvíľu uvažujem, či ho mám zobudiť a napokon si vedľa neho sadnem. Chvíľu sa na neho dívam a on odrazu precitne. Zaklipká očami a potom sa na mňa pozrie. Chvíľu na mňa hľadí a potom ma objíme. Stiahne ma do svojho náručia tak rýchlo, že aj keby som chcela odporovať, tak nemôžem. Sedím na jeho nohách a on ma tuho stíska. Netuším, čo to robí, no nechcem sa ozvať prvá. „Tak som sa bál.“ Zašepká, no aj v tom šepote cítim jeho zúfalý a vystrašený hlas. Nasilu ho od seba odstrčím a zadívam sa mu do tváre. Pohladím ho po líci a usmejem sa. „A to už prečo?“ Opýtam sa. „Bál som sa, že som niečo pokazil. Že som ťa odplašil a že sa nevrátiš.“ Odpovie a jeho slová sa mu odzrkadľujú v očiach. „Že si ma opustila.“ Dodá po chvíli a znovu si ma privinie. Pousmejem sa zaborím prsty do jeho vlasov. Vydýchne a znovu sa odtiahne. „Toto už mi nikdy nerob. Nikdy.“ Povie. Znovu sa usmejem a prikývnem. „Rozkaz pán Montgomery.“ Poviem a postavím sa z neho. Zapálim svetlo a znovu sa na neho pozriem. Zostanem na neho zízať. Má červené a spuchnuté oči. Trochu sa zatackám a takmer spadnem. On sa jemne pousmeje a odvráti hlavu. Ihneď ku nemu podídem a znovu sa ku nemu pritúlim. „Prepáč.“ Šepnem. „Ja som nevedela, že si to takto vyložíš. Prepáč mi to.“ Odtiahnem sa a on sa usmeje. Zadíva sa na moje pery a potom ma pobozká. V tom jedinom bozku cítim toľko emócií, ako ešte nikdy. Odtiahnem sa a zadívam sa mu do tváre. „Mňa sa len tak ľahko nezbavíš.“ Poviem a on sa zasmeje. „Milujem ťa.“ Povie a mňa to pohladí na duši.