Frozen heart

59. Part

Preberiem sa a odrazu pocítim bolesť v hlave. Otvorím oči a spomeniem si čo sa stalo. Takže zrejme som v nemocnici. Znovu si spomeniem čo sa stalo a tentoraz si to aj poriadne uvedomím. Rozplačem sa a o chvíľu na to vojdú dnu nejaký ľudia. Podíde ku mne nejaká doktorka a skontroluje prístroje. Upokojím sa a zadívam sa na ňu. Zasvieti mi baterkou do očí a potom sa na mňa zadíva. „Pamätáte si, kto ste?" Opýta sa ma a ja prikývnem. „Som Michelle Sno-eh- Montgomeryová." Odpoviem jej. Prikývne. A viete čo sa stalo a kde ste?" Znovu prikývnem. „Autobus havaroval a som v nemocnici." Odpoviem. „Dobre. Váš stav je stabilizovaný a nemali by prísť žiadne komplikácie. Mali ste veľké šťastie pani Montgomeryová. Myslíte si, že ste pripravená na zlú správu?" Opýta sa ma a ja preglgnem. Nie, zaznie mi v hlave. „Áno." Poviem ale a ona sa ma premeria pohľadom. „Prišla ste o bábätko." Povie napokon. „Je mi to veľmi ľúto." Dodá a pohladí ma po ruke. Nastaví niečo na infúzii a znovu sa na mňa pozrie. „Nechám vás samu." Povie a vyjde z izby. Dám si ruku na ústa aby som utlmila vzlyk. Rozplačem sa úplne a o chvíľu už poriadne neviem dýchať. Cítim sa prázdna ako nikdy. Nie. toto musí byť len zlý sen. Veľmi, veľmi zlý sen. Nič z toho sa nestalo. Všimnem si vedľa mňa zvonček a tak stlačím jeho tlačidlo. Dnu vojde sestrička. „Potrebujete niečo, pani Montgomeryová?" Opýta sa ma milo. „Áno. Potrebujem vedieť čo sa stalo s Edom. Ed Kydd. Prosím." Šepnem a zotriem si aspoň zopár sĺz. „Pokúsim sa to pre vás zistiť." Vyjde a takmer sa zrazí s ďalšou osobou. „Michelle." Vzdychne Josh a vojde dnu do izby. Podíde ku mne a posadí sa vedľa. Zotrie mi slzy a potom ma objíme. „Ani nevieš ako ma tvoja mama vystrašila." Povie a pozrie sa od mojej tváre. „Kde je?" Opýtam sa. „Vypytuje sa doktora na teba. Veď to poznáš." Pousmeje sa. „Tak ako sa máš?" Opýta sa a mne znovu nabehnú slzy do očí. „Prepáč. Blbá otázka." Zašepká a ja prikývnem. „Je mi to tak ľúto Michelle." Povie. „Nevidel si Eda?" Opýtam sa priblblú otázku. „E-Eda?" Opýta sa udivene. „Išiel so mnou v autobuse." Vysvetlím. „Tak videl si ho?" Pokrúti hlavou. „Mala by si si pospať." Povie a pohladí ma. Prikývnem a povzdychnem si. „Drž sa." Pobozká ma na čelo a odíde z izby. Zavriem dvere, no započujem jeho aj mamin hlas. Rozprávajú sa, samozrejme, o mne. „Pýtala sa na Eda. Vraj s ňou išiel v autobuse." Povie Josh. „A na Lucasa sa nepýtala?" Opýta sa mama a Josh zrejme len pokrúti hlavou. Lucas. Neviem prečo, ale som rada, že tu nie je. Znovu sa len rozplačem a zrejme do únavy zaspím. Keď sa znovu zobudím, cítim sa omnoho lepšie. Teda po fyzickej stránke. Po psychickej som na dne. Všimnem si Lucasa skrúteného v kresle, ako spí. Chvíľu na neho hľadím a najradšej by som bola, ak by tu nebol. Nedokážem si to vysvetliť, ale je to tak. O chvíľku sa preberie a pozrie sa na mňa. Zatrasie z hlavou a postaví sa. Podíde ku mne a posadí sa na posteľ. Chytí ma za ruku, no vyvlečiem sa mu. Nič nepovie, len sa na mňa díva. „Mal by si odísť." Poviem. Zreničky sa mu od prekvapenia rozšíria. „Prečo?" Opýta sa jeho ranným chrapľavým hlasom. „Nechcem, aby si tu bol. Choď." Poviem a stečie mi slza. „Neodháňaj ma od seba. Nerob to, prosím." Zadívam sa do jeho očí. No sú iné, ako si ich pamätám. Akoby v nich vyhasla iskra. Všimnem si, že sa mu zaplnia slzami, ale nevyjde ani jedna. „Odíď." Poviem a odvrátim zrak. Vydýchne zadržiavaný vzduch a bez slova sa postaví. Vyjde von a ja sa rozplačem. Zas a znovu. „Dobré ráno." Vojde dnu sestrička. „Ako ste sa vyspali?" Opýta sa a upraví mi niečo na infúzii. „Ed?" Opýtam sa jej ihneď. Pozrie sa na mňa. „Je mi to ľúto, ale v tejto nemocnici nie je. Možno je niekde inde." Dodá rýchlo, keď uvidí moju reakciu na jej prvú vetu. Vydýchnem a viem, že v to chcem veriť. No nemôžem. Videla som, že bol mŕtvy. Ležalo tam len jeho bezvládne telo. „Prežil ešte niekto tú haváriu?" Opýtam sa a zotriem si slzy. „Áno. Vy a ešte jeden chlapček. No jeho mama zomrela a žiadnu inú rodinu nemá." Povie smutne. „Ako sa volá?" Opýtam sa. „Finn." Povie milo. „Môžem ísť za ním?" Opýtam sa. „Myslím, že po obede by to šlo." Prikývne a odíde. Hneď po obede, ktorého som sa ani nedotkla som vyrazila sa Finnom. Zistila som, že má štyri roky. Prišli sme na detské oddelenie a sestrička ma zaviedla do jeho izby. Bol v nej sám. „Ahoj." Pozdravila som ho. On odtrhol zrak od stropu a pozrel sa na mňa. „Ty si Finn, však?" Prikývne. „Ja som Michelle. Môžem si ku tebe sadnúť?" Opýtam sa a on prikývne. Posadím sa ku nemu na posteľ a zadívam sa na jeho oškreté čelo. „Čo sa ti stalo?" Opýta sa ma. „Tiež som bola v autobuse." Odpoviem a on prikývne. „Ako sa máš?" Opýtam sa. „Doktor vraví, že dobre." Odpovie mi. „Ale ako sa máš naozaj?" Opýtam sa a on sa na mňa zvedavo zadíva. Zamilujem si jeho orieškovo hnedé oči takmer okamžite. „Neviem. Nie dobre. Moja mamka šla do nebíčka, vieš?" Sklopím zrak. „Áno, aj moje bábo tam šlo. Ale je to lepšie miesto. Tam už sú v bezpečí." Usmejem sa na neho. „Teraz je tam s ockom." Usmeje sa a rovnako sa zamilujem do jeho úsmevu. Tiež sa usmejem a začnem sa s ním rozprávať, prevažne o ňom.

O týždeň po havárii s autobusom som pripravená ísť domov. „Počkaj tu." Poviem Lucasovi a rozbehnem sa na detské oddelenie. Chodila som tam každý deň. Vojdem dnu a zamierim ku Finnovi. Ten už tiež ide domov. Teda, nie domov, ale do detského domovu. Usmeje sa na mňa. „Tak ja už musím odísť." Poviem mu a on prikývne. „Prídeš na návštevu?" Opýta sa a ja rozhodne prikývnem. „Veľmi rada." Doširoka sa usmeje. „Môžem ťa objať?" Tentoraz sa usmejem ja a objímem ho. „Si moja najlepšia kamarátka." Povie a ja sa usmejem. „Aj ty môj." Poviem a nechcem ho pustiť. Nechcem, aby šiel do detského domova. Chcem si ho zobrať domov a postarať sa o neho. „Tak ahoj." Odtiahnem sa napokon a pohladím ho po jeho hnedých vláskoch. Vyjdem z izby a pomaly sa odkráčam. „Kde si bola?" Opýta sa ma ihneď Lucas. „Že sa vôbec pýtam, však?" Pousmeje sa a pohladí ma po líci. „Ako sa má?" Opýta sa milo, no ja sa odtiahnem. „Fajn." Odpoviem stroho. Neurčito sa na mňa zadíva, no potom len vezme tašku z postele. „Ideme?" Opýta sa a vyčaruje nový úsmev, o ktorom viem, že je falošný. Odpoviem mu tým, že vyjdem z izby. Následne vyjdeme aj z nemocnice a nasadneme do auta. Lucas naštartuje a odvezie nás domov. Vojdeme dnu a ja si od neho vezmem tašku. Vyberiem sa hore schodmi a vojdem do jednej z hosťovských izieb. Tam sa usadím na posteľ a snažím sa nerozplakať. Rozhodnem sa, že hneď zajtra pôjdem za Finnom. „Michelle?" Započujem Lucasov hlas. Neodpoviem, len sa zamotám do periny a schovám si aj hlavu. Započujem otváranie dverí a následne povzdych. „Nechceš niečo?" Opýta sa. Znovu zostanem ticho. Podíde ku posteli a posadí sa vedľa mňa. Pohladí ma po chrbte. „Fajn. Tak si oddýchni." Povie napokon a pobozká ma do vlasov. Potom sa postaví a vyjde von. Neudržím slzy a rozplačemj sa. Prečo nedokážem zniesť jeho prítomnosť? Znovu ma obklopuje jeho vôňa. Zahrabem sa hlbšie do perín a nechám slzám voľný prúd. Napokon nejako zaspím.

Takže cez mobil neviem dať poznámku hrubo takže iba takto :D dúfam, že sa časť páči :) btw. v Anglicku je úplne najlepšie zajtra ideme nakupovaaať :3 toť vše :) love you <3