Frozen heart

42. Part

Warning again :D 13+ babes ;) 

Započujem zvonček a potom mamin hlas ako sa s niekým rozpráva. Snažím sa rozoznať aj ten druhý hlas no nepočujem ho. O chvíľu na to sa otvoria dvere v mojej izbe a ja sa strhnem. Pozriem sa kto narúša môj pokoj a usmejem sa. „To už si vyriešil svoj problém v práci?“ Opýtam sa pobavene a Lucas pokrúti hlavou. „Vlastne som sa ani nepohol.“ Povie s ľahostajnosťou v hlase. „Totižto som musel myslieť na niekoho a nedokázal som racionálne myslieť. Tušíš, kto to môže byť?“ Opýta sa a ja pobavene pokrútim hlavou. „Nebolo od teba pekné ako si ma tam nechala.“ Zamračí sa. Svoje ruky položí na operadlá mojej stoličky a nahne sa tesne nado mňa. „Myslel si si, že presne vieš, čo urobím. Mýlil si sa.“ Povie hrdo a on sa uškrnie. „To teda áno.“ Prikývne. „A ja som sa nemýlila. Myslela som si, že dolezieš.“ Poviem a on sa trochu oddiali. Nadvihne obočie. „Takže ja doliezam?“ Opýta sa pobavene. „Tak trochu.“ Myknem plecom. „Tváriš sa, že ti to je jedno a pri tom po mne túžiš.“ Povie chladným hlasom a ja viem, že v tejto hre nemám šancu. On je až príliš skúsený. Navlhčí si pery, ale inak svoj chladný výraz nemení. Zahryznem si do pery a sklopím pohľad. „Kurva.“ Šepne a potom sa prilepí na moje pery. Po chvíli sa odtiahne a pozrie sa na mňa. „A že kto po kom túži.“ Poviem pobavene a on sa zaškerí. „Tak fajn. Môžem sa vrátiť do práce.“ Vystrie sa a otočí sa na odchod. Zatvárim sa neisto a zároveň pobavene. „Maj sa.“ Poviem medovým hlasom a vezmem si do ruky knihu. Postavím sa a zistím, že na mňa hľadí. „Šup. Bež pracovať.“ Pousmeje sa. „Ja len...premýšľaj nad mojou ponukou.“ Povie vážne a ja prikývnem. Vyjde von a ja sa zhlboka nadýchnem. Odložím knihu naspäť a vyjdem z izby. Mamu nájdem v kuchyni s nejakou knihou v ruke. Usmejem sa na ňu, no ona len zvrášti čelo. „Čo chcel?“ Opýta sa. „Nič.“ Šepnem a uvažujem, či je dobrý nápad zveriť sa jej. Posadím sa za stôl. „Deje sa niečo?“ Opýta sa a ja sa na ňu neisto pozriem. „Vlastne áno.“ Poviem. Zvedavosť ju premôže a zavrie knihu. Na obálke uvidím prekrížený nožík s vidličkou. Zrejme nejaká kuchárska kniha. „A čo také?“ Opýta sa a vľúdne sa usmeje. „Neviem či je dobrý nápad povedať ti to.“ Zamračí sa. „Prečo nie?“ Mlčím a ona to zrejme pochopí. „Je to ohľadom Lucasa?“ Opýta sa znovu. Prikývnem a ona sa na mňa zvedavo zahľadí. Posadí sa oproti mne. „No on... on chce aby som sa ku nemu nasťahovala.“ Poviem rýchlo a ona sa zatvári prekvapene. „Nie je to trochu unáhlené?“ Opýta sa neisto. „Možno áno ale...“ Nemám žiadne ale. Zadívam sa jej do očí a čakám radu. „No, ja si nemyslím, že je to dobrý nápad. Lucasa veľmi nepoznám, ale rozhodne viem, že to nie je žiadne neviniatko. Povedala by som, že je celkom skúsený a nechcem aby si ty urobila chybu...“ Odmlčí sa a mne dôjde kam tým smeruje. „Mamka, ja už nie som panna.“ Poviem pobavene a ona sa zatvári zdesene. „Čože?!“ Vyštekne. Zamračím sa. Veď mám dvadsaťštyri. Čo ju na tom tak rozčúlilo? „Nemyslím, že je to dobrý nápad.“ Povie rázne a vstane. Odíde z kuchyne a mňa tam nechá samú.

 „Si v poriadku?“ Opýta sa Chip a ja s úsmevom prikývnem. Vojde dnu a posadí sa vedľa mňa. „Prečo sedíme na zemi?“ Opýta sa a ja sa zasmejem. „Neviem.“ Opriem si hlavu o jeho plece. „Ona to pochopí. Len jej musíš dať čas.“ Povie a pohladí ma. „No v to dúfam.“ Poviem a potiahnem nosom. „Len nechce aby si sa trápila.“ Odfrknem si. „Veď ona ma trápi.“ Poviem. „A čo si myslíš ty?“ Opýtam sa a zadívam sa na neho. „No, neviem. Veľmi Lucasa nepoznám takže to neviem posúdiť. Ale verím tebe a tvojmu úsudku.“ Povzbudivo sa usmeje. „Prečo si prišiel za mnou?“ Opýtam sa. „El si išla prevetrať hlavu.“ Uškrnie sa. „Takže v preklade...“ Začne vetu. „...nabrať nikotín.“ Dokončím ju za neho a obaja sa zasmejeme. „Vieš, El by bola najradšej, ak by si sa nikdy neodsťahovala. Si jej malé dievčatko.“ Pokrútim hlavou. „Ale ja už nie som malá.“ Namietnem. „A ja to viem. Ale ona je tvoja mama. To pochopíš pri vlastných deťoch.“ Usmeje sa. „Ale hlavne si to sťahovanie premysli. Neodíď len aby si naštvala mamu.“ Prikývnem. „Lucas povedal, že mi nedovolí nasťahovať sa ku nemu, kým nebude vedieť, že to naozaj chcem.“ Chvíľu je ticho a napokon sa usmeje. „Ten chlapec nebude až taký zlý.“ Povie a postaví sa. „Musím do práce. Pokús sa nič nevyviesť.“ Pobozká ma na čelo a vyjde z izby. V tom sa mi rozozvoní telefón. „Josh?“ Ozvem sa. „Ahoj cudzinec.“ Započujem jeho pobavený hlas. „Ako sa máš?“ Opýta sa. „Všelijako.“ Poviem. „Čo povieš na stretávku s tvojím najlepším kamarátom?“ Opýta sa. „Jasnačka.“ Usmejem sa. „Tak sa stretneme pri našej kaviarni. O pol hodinku?“ Opýta sa. „Okej. Zatiaľ.“