Frozen heart

41. Part

„Mám pre teba návrh.“ Vyhlási energicky a hodí balíček keksov na stôl. Posadí sa vedľa mňa a zahľadí sa na mňa. „Aký návrh?“ Opýtam sa. Iskričky v jeho modrých očiach sa nedajú prehliadnuť. „Dobre, ale neodpovedaj hneď. Všetko si pekne premyslíš.“ Usmieva sa a ja začínam mať strach. „Nebol si to náhodou ty, kto mi chcel zakázať premýšľať?“ Opýtam sa a on sa uškrnie. „Áno bol.“ Prikývne a nahne sa ku mne. Priloží svoje pery na tie moje, no hneď sa odtiahne. „Ľúbim ťa.“ Povie. Dúfam, že má veľmi krátku pamäť a zabudol na svoj návrh. Vrhnem sa na jeho pery a viem, že nedokáže odolať. Na moje prekvapenie sa odtiahne. „K tomu návrhu.“ Povie a ja sa na neho smutne zahľadím. „Lucas ak to je nejaká blbosť, tak to ani nehovor.“ On sa len uškrnie. „Nasťahuj sa sem.“ Vyletí z neho. Šokovane na neho zostanem civieť. „Nem...“ Priloží prst na moje pery. „Porozmýšľaj o tom.“ Pokrútim hlavou. „Lucas ja nemusím rozmý...“ Znovu ma umlčí. „Michelle, máš dvadsaťštyri. Nechceš sa osamostatniť od rodičov?“ Prekrútim očami. „Takže toto je tvoj argument?“ Opýtam sa. „Myslím, že to znie lepšie ako keby som povedal: Michelle, máš dvadsaťštyri. Nechceš so mnou tráviť všetok voľný čas?“ Zaškerí sa. Pokrútim hlavou, no on mi nedá príležitosť odpovedať. „Pozri, obaja sme dospelí a obaja máme prácu. A máme na seba stále menej a menej času. A ja chcem s tebou tráviť každú voľnú chvíľu. Len nad tým pouvažuj dobre? Prosím.“ Ukončí to a usmeje sa. „Ešte nemám prácu.“ Poviem. „Ale čoskoro ju dostaneš. Tým som si istý. Len nad tým pouvažuj dobre? Nič viac od teba nechcem.“ Nahne sa ku mn,e no ja sa odtiahnem. „A to ti napadlo v tejto chvíli?“ Opýtam sa a on sa zatvári priam urazene. „A vôbec. Chodíme spolu asi mesiac.“ Rázne pokrútim hlavou. „Nenapadlo mi to v tejto chvíli. Ja som nad tým náhodou uvažoval. A poznáme sa už roky.“ Usmejem sa. „V podstate iba rok.“ Poviem. „To úplne stačí.“ Namietne a zadíva sa mi do očí. Vlastne prečo nie? Aj ja s ním chcem tráviť viac času. „Pouvažujem nad tým.“ Sľúbim mu a on sa rozžiari ešte viac. „Skvelé.“ Povie a nahne sa ku mne. Začne ma vášnivo bozkávať. Pomaly ma zatlačí tak, že ležím na chrbte a on sa skláňa nado mnou. Až keď pocítim jeho spaľujúce prsty na mojej pokožke zistím, o čo mu ide. Neviem prečo, ale odtiahnem sa. Zahryznem si do pery a vyhýbam sa jemu pohľadu. Obaja sa posadíme. Donúti ma pozrieť sa na neho. „V pohode?“ Opýta sa a ja jemne prikývnem. Usmeje sa a pobozká ma na čelo. „Do ničoho ťa netlačím, jasné?“ Opýta sa znovu. Neodpovedám mu len znovu sklopím pohľad. „Jasné?“ Ozve sa znovu. „Lucas ja viem, že to chceš ale...“ Odmlčím sa. „To je pravda. Ale ja sa viem ovládať. A spravím niečo len ak budem vedieť, že to chceš aj ty.“ Povie a chytí ma za ruku. „Napríklad ti nedovolím nasťahovať sa sem, ak to sama nebudeš chcieť.“ Pozriem sa na neho a usmejem sa. „Kedy si sa takto zmenil?“ Opýtam sa. „Vlastne ani neviem.“ Zamyslí sa. „A ak sa mám priznať, niekedy sa mi to nepáči.“ Šokovane sa na neho zahľadím. Vyčarí úsmev  a ľahne si. Hlavu si položí do môjho lona a spokojne zavrie oči. Zájdem prstami do jeho vlasov a jemne ho škrabkám. „Hmm. Pamätám si ako si toto robila vo Francúzsku.“ Zapradie. „Vieš uvažoval som a snažil som sa zistiť, kedy som sa do teba zamiloval. Viem, že som si to uvedomil na ceste to Talianska ale viem aj, že sa to muselo stať oveľa skôr.“ Snažím sa nedať najavo moje zdesenie. „Žiarlil som na Matta.“ Povie a ja stuhnem. To už vtedy? Pousmejem sa sama pre seba. On otvorí oči a prudko sa posadí. Zľaknem sa z toho náhleho pohybu. Zadíva sa mi do očí. Akoby v nich chcel nájsť odpoveď. „Kurva.“ Šepne. Stále na mňa hľadí ako na ducha. „Kurva.“ Povie znovu. „Č-čo je?“ Opýtam sa zdesene. „Do piči.“ Znovu zahreší a postaví sa. Stojí ku mne chrbtom a rukami si zájde do vlasov. „Lucas!“ Postavím sa aj ja a len sa na neho dívam. „Ja som taký...“ Neodpovie to a ja podídem ku nemu. „Lucas desíš ma. Čo je?“ Opýtam sa. „Obaja sme sa tomu všetkému mohli vyhnúť, keby som nebo taký kokot! Do riti!“ Otočí sa ku mne a konečne sa na mňa pozrie. „Čo sa deje?“ Opýtam sa znovu. „Ja...“ Preglgne. „...ja už viem, kedy sa to stalo.“ Povie. Spýtavo sa na neho zadívam. „Bolo to presne v ten deň,“ začne a podíde u skrini. Začne sa v nej prehrabovať a vytiahne nejakú čiernu mikinu. „keď sa stalo toto.“ Rozloží ju a mne sa doslova zastaví srdce. Lucas v rukách drží mikinu s nápisom Vans off the wall s veľkých fľakom od kávy. Presne tú istú mikinu, ktorú som omylom poliala kávou, keď som ho po prvýkrát stretla. Teda polial sa on sám, len ja som tomu trošičku dopomohla. „Teda, určite som ťa hneď nemiloval, ale... Bože veď som ťa nemohol dostať z mysle. A ako som ťa uvidel v tom kine tak som takmer zošalel od radosti. Ja som si myslel, že to je kvôli tomu, že ťa môžem urážať alebo niečo také ale...“ Odmlčí sa a zadíva sa mi priamo do očí. „Nie.“ Hlesnem. „Nerob si srandu Lucas. Vôbec to nie je vtipné.“ Zamračím sa na neho. On bezradne pokrúti hlavou. „Nerobím. Keď nad tým rozmýšľam, žiarlil som aj na Eda. Pamätáš sa, ako som ho nemal rád? No prečo by som ho asi nemal rád? Lenže ja, hlúpy kokot, som si to neuvedomil. A keď sa zamyslím ešte ďalej tak som žiarlil aj na Josha. Prečo by som na neho bol drzý?“ Opýta sa a oči má asi trikrát väčšie. „Ty si bol drzý ku každému.“ Poviem. „Nie ty to nechápeš. Keď som ťa s ním stretol v kine, cítil som sa veľmi podobne ako keď ťa pobozkal Sam. Ja to viem Michelle.“ Zhlboka začnem dýchať. „Teraz naozaj čakám, že mi povieš, že toto všetko je len sranda a pošleš ma kade ľahšie.“ Poviem priam vydesene. Nie je možné, aby ma ľúbil od prvého dňa. „Marcy. Prečo som s ňou asi tak bol?“ Opýta sa. „Kvôli sexu, samozrejme.“ Sama som šokovaná tým, ako ľahko mi to vykĺzlo. „Áno, aj.“ Prikývne. „Ale chcel som aby si žiarlila.“ Povie a podíde ku mne bližšie. „Ale to by si vedel o tom, že ma ľúbiš.“ Namietnem a on sa uškrnie. „Naozaj? Taký debil ako ja, by to vtedy vedel? Michelle, ja som neveril, že som schopný ľúbiť dievča.“ Celú ma napĺňal naozaj zlý pocit. Prečo? To netuším. Len na neho vystrašene hľadím. A v tom mi to docvaklo. On to na mňa naozaj len hrá. Neľúbi ma. A nikdy neľúbil. Srdce sa mi znovu rozbúši a pocítim ako mi steká slza. „Ja som taká hlúpa hus.“ Šepnem a on na mňa šokovane hľadí. „Ty ma vôbec neľúbiš.“ Pokrútim hlavou. „Chcel si si vymyslieť nejaký pekný príbeh o tom, ako dlho ma už miluješ len aby som sa s tebou vyspala. A chceš aby som sa ku tebe nasťahovala aby som ti uspokojenie mohla ponúknuť častejšie!“ Skríknem po ňom a v jeho očiach sa mihne strach. Prezradil sa. „Michelle...“ Cítim ako ma napĺňa prázdnota. „Do riti.“ Rýchlo zhrabnem svoje veci a napchám si ich do svojej tašky. Dnes so mnou nechcel tráviť čas. Chcel sa so mnou len vyspať. Hajzel jeden. Nikdy sa nezmení. „Michelle...“ Na chvíľu musím zastať, keďže cez slzy nič nevidím. „Nie Michelle. Nič z toho nie je pravda! Ľúbim ťa!“ Pocítim jeho ruky okolo mňa, no začnem sa brániť a on ma ihneď pustí. „Pozri sa na mňa.“ Zotriem si slzy a nájdem v sebe toľko sily aby som sa na neho pozrela. „Prečo by som ti klamal? Čo by som z toho mal?“ Povie zúfalým hlasom. „Si vynikajúci herec Lucas. Zaslúžiš si potlesk.“ Poviem čo najchladnejším hlasom, aký len dokážem mať. „Nie, prosím. Michelle musíš mi veriť. Neopúšťaj ma. Ako ťa presvedčím? Ako ti dokážem, že ťa milujem?“ Ešte stále má tu hlúpu mikinu v ruke. „Nijako, ty hajzel.“ Zapnem si batoh a vykročím ku dverám. „Vezmi si ma.“ Vyhŕkne. Pozriem sa na neho a zamračím sa. „Si úbohý. To klesneš až tak len aby si ma zničil?“ Poviem chladne. „Preboha Michelle, spamätaj sa! Prosím!“ Skríkne a postaví sa pred dvere. „Nepustím ťa.“ Dívam sa mu do očí s najväčší odporom a on na mňa hľadí zúfalo. Lepšieho herca som ešte nevidela. „Kurva Michelle! Dal som ti dôvod pochybovať o mne?! Milujem ťa! Nikdy som nikoho tak nemiloval ako teba! Prečo by som to hovoril mojej mame? Načo by to bolo dobré? Spravím hocičo, len sa na mňa tak nedívaj. Musíš mi veriť.“ Začne zhlboka dýchať. „Uhni.“ Poviem a zotriem si slzy. „Nie.“ Pokrúti hlavou. „Prečo si myslíš, že som ti klamal?“ Opýta sa a podíde ku mne. „Pretože si sa so mnou len chcel vyspať!“ Oprie si svoje čelo o to moje. „Ak si už zabudla, raz sme spolu spali. Prečo by som ťa neopustil už vtedy? Nedáva to logiku.“ Má pevne zavreté oči. „Milujem ťa.“ Šepne. „Milujem. Nikoho iného. Len teba. Prosím.“ Odstúpim od neho. „Aspoň mi neklam do očí.“ Poviem tvrdo. On si kľakne na zem a ja neviem čo mám robiť. „Milujem ťa.“ Povie znovu a dvihne ku mne tvár. Tvár má mokrú od sĺz a oči červené. Nemôže to byť pravda. Akoby ma mohol milovať? Stiahne mi žalúdok. Zahryznem si do pery a uvažujem. Teraz môžem odísť. Odísť a uzavrieť kapitolu Lucas navždy. Tak prečo tu ešte vždy stojím? On sklopí pohľad a potiahne nosom. „Tak choď.“ Vyzve ma. No ja stojím ako skamenená. Dívam sa, ako predo mnou kľačí a plače. Naozaj ma ľúbi? Som len paranoidná? Ale čo ten zlý pocit? Prečo ho stále cítim? Kľaknem si tiež a odhodím batoh. Zdvihne hlavu ku mne a zahľadí sa mi do očí. Zotriem mu slzy a on sa jemne pousmeje. „Prečo by som klamal?“ Opýta sa. „Chcel by si ma zničiť.“ Poviem a tiež mi stečie slza. „Prečo? Aký by som na to mal dôvod? Pre vlastné potešenie? To by som nespravil ani pred piatimi rokmi, keď som ťa nepoznal. Ani moje najhoršie ja by to nespravilo. Milujem ťa, Michelle. Musíš mi veriť. Prosím, ver mi. Nič viac nežiadam.“ Zadívam sa na neho. „Ale žiadaš. Žiadaš ma o nasťahovanie, o moju ruku...“ Nedokončím, lebo sa zasmeje. „Predpokladám, že si ma nevezmeš.“ Pozrie sa na mňa a jemne nakloní hlavu. „Pobozkaj ma.“ Šepne a nečaká na odpoveď na predchádzajúcu otázku. „Prosím.“ Dodá a ja sa ku nemu nakloním. Zaseknem sa. „Môžem ti veriť?“ Opýtam sa. „A komu inému, ak nie mne?“ Opýta sa. Spojím naše pery a zavriem oči. „Buď som spravila najväčšiu chybu života, alebo najlepšie rozhodnutie.“ Smutne sa na mňa pozrie. „Neveríš mi.“ Skonštatuje. „Všetko som pokazila.“ Vydýchnem. Naozaj som taká blbá? Už neviem čo si mám o sebe myslieť. Ešte pred chvíľou mi prišlo logické, že to je obyčajný podvodník a teraz neviem nájsť jediný dôvod. „Nie. Nepokazila.“ Usmeje sa a znovu sa ku mne nahne. „Ale naozaj som si myslel, že ma opustíš.“ Povie sklesnuto. „Ja som naozaj blbá hus.“ Zatvári sa zdesene. „Ako mi to vôbec napadlo?“ Vrátim sa v spomienkach naspäť a zistím, čo mi vlastne povedal Lucas. „Takže napokon si ty ten, kto sa zaľúbil prvý.“ Usmejem sa a on sa uškrnie. „Aj som sa prvý priznal.“ Usmeje sa hrdo. „Ale myslím, že by si ma odpinkal, keby som sa ti priznala prvá ja. Myslím pred Talianskom.“ Poviem. „Bol by som vydesený. Ale ktovie ako by som reagoval.“ Mykne plecom. „Nejdeme do obývačky?“ Opýta sa a ja prikývnem. Niežeby podlaha nebola pohodlná, ale gauč je gauč. „Cítim sa trápne.“ Poviem, keď sa usadíme a on ma ihneď objíme. „Prečo?“ Opýta sa. „No prečo asi.“ Prekrútim očami. „Ach, jasné. No...nechcem sa ku tomu už viac vracať.“ Povie jednoducho a ja s ním úplne súhlasím. No stále sa cítim trápne. Najradšej by som sa zahrabala pod zem a nevyšla aspoň desať rokov. „Naozaj si sa ma opýtal, aby som si ťa zobrala?“ Odtiahnem sa od neho a zadívam sa mu do tváre. „To by si nebola ty, keby si sa nespýtala.“ Povie, ale inak sa k mojej otázke nevyjadruje, čím jasne naznačuje, že sa o tom nechce baviť. „Prečo?“ Nedá mi to. On sa na mňa zadíva a jemne sa zamračí. „Prečo? Pretože si sa so mnou takmer rozišla. Pretože ťa ľúbim a pretože ťa potrebujem.“ Povie a mňa zamrazí. Asi som to mala nechať tak. Preglgnem a radšej sa odvrátim. „Prepáč.“ Zašepká a pobozká ma na spánok. „Ty prepáč.“ Na pokožke zacítim jeho úsmev. Pevnejšie ma objíme a začne mi bozkávať krk. Okamžite zacítim zimomriavky. „Lucas.“ Oslovím ho, no on sa znovu usmeje. „Lucas.“ Poviem trochu naliehavejšie, ale slastne zavriem oči. „Páči sa ti to?“ Opýta sa zastretým hlasom. „Eh...“ Odtiahne sa a ja otvorím oči. Pozriem sa na neho a na iskričky v jeho očiach. „Eh?“ Opýta sa a ja pocítim, ako sa mi krv valí do líc.

Zobudím sa, ale nechávam oči zatvorené. Chvíľu mi trvá, kým si spomeniem, čo sa včera udialo. Zrejme som sa nadrogovala alebo čo. Naozaj som si myslela, že to len hrá? Mimovoľne sa pousmejem a otvorím oči. Obzriem sa po prázdnej izbe. Nie je tu. Nastražím uši a snažím sa započuť čo i len najtichší zvuk. No v celom byte je mŕtvolne ticho. Postavím sa a idem prekontrolovať byt. Kde sakra je? Keď sa uistím, že som tu sama začnem hľadať svoj mobil. Nájdem ho v taške na chodbe, kde som ho včera večer nechala. Skontrolujem ho, no nemám tam žiadny hovor ani sms. Mám mu zavolať? Radšej nie. Položím mobil na stolík v obývačke a rozhodnem sa, že sa osprchujem. V kúpeľni sa vyzlečiem a vleziem pod príjemnú, vlažnú sprchu. Po chvíli sa umyjem a vyjdem von. Vlasy si zamotám do uteráku a rovnako aj celé telo. Vyjdem von z kúpeľne a v tom sa zarazím. V chodbe stojí nejaký muž s telefónom pri uchu. Zaregistruje ma a usmeje sa na mňa. Očerveniem a pri všetkom mojom šťastí, nie som schopná pohybu. On zo mňa nespúšťa zrak a rozpráva sa s niekým cez telefón. V tom zloží a znovu sa usmeje. „Som Mark.“ Povie jednoducho. „A ty si?“ Opýta sa a pohľad mu skĺzne po mojom tele dolu a naspäť hore. „To je Michelle.“ Ozve sa chladný hlas a dnu vojde Lucas. Zasekne sa a zadíva sa na mňa. Rovnako ako Mark pred chvíľou ma preskenuje pohľadom a potom sa uškrnie. Potom sa pozrie na Marka a zamračí sa. „Nechceš sa obliecť?“ Opýta sa ma a ja prikývnem. Rýchlo vbehnem do obývačko-spálne a tam za zavriem. Som doslova továreň na trapasy. Snažím sa rýchlo spamätať. V tom si spomeniem, že môj batoh je stále na chodbe. Ako dlho tu asi bude Mark? Započujem, že sa konečne presunuli z chodby a tak vykuknem von. Nie sú tu a ja rýchlo prebehnem na druhú stranu chodby pre batoh. Potom sa rýchlo vrátim do obývačky a vyberiem si z batohu oblečenie. Poriadne sa usuším a natiahnem ho na seba. Potom spokojne vyjdem von a vkĺznem do kúpeľne. Usuším si aj vlasy a vrátim sa naspäť do obývačky. No už dvere nezatváram. Lucas s Markom sú v kuchyni a horlivo o niečom debatujú. Po pol hodine sa začnem nudiť a usúdim, že by som mala ísť domov. Prekontrolujem, či mám všetko zbalené a potichu prejdem ku kuchyni. Nakuknem dnu. Mark sedí tak, že ma okamžite zaregistruje, Znovu očerveniem a pohľad presmerujem na Lucasa. Ten stojí pri okne a s niekým telefonuje. Na stole pred Markom je kopa papierov a on sa v nich prehrabuje. Potom sa na mňa znovu pozrie a odkašle si. Lucas sa zvrtne a pozrie sa na neho. Potom sa pozrie na mňa a nadvihne obočie. „Zavolám ti o chvíľu.“ Povie a zloží. „Čo sa deje?“ Opýta sa. „Ja len že už idem domov.“ Poviem potichu, hoci celkom zbytočne. Mark ma počuje rovnako ako Lucas. Ten ku mne podíde a jemne ma potisne. Vykročím do chodby a potom na neho zvedavo pozriem. „Prepáč, ale musím riešiť problémy v tej hlúpej firme.“ Zamračí sa a zadíva sa na mňa. „V pohode. Aj tak chcem ísť domov.“ Usmejem sa a on prikývne. „Nechceš odviezť? Mark sa na tom s radosťou podujme.“ Povie pobavene a ja ho udriem do pleca. „To nebolo vtipné. Maj sa.“ Otočím sa na päte a zhrabnem svoj batoh. „Hej.“ Ozve sa a keď sa na neho pozriem, stále sa tvári pobavene. „Niečo si zabudla.“ Povie a priblíži sa ku mne. Jemne sa obtrie svojimi perami o tie moje a vo mne vybuchne ďalšia jadrová elektráreň. „Zavolám ti.“ Povie a usmeje sa. Pozriem sa mu do očí a viem, že aj on chce viac ako tento letmý bozk. V očiach má tie iskričky a čaká, kedy poprosím o viac. Rozhodnem sa ho trošku potrápiť, hoci tým potrápim aj seba. „Budem sa tešiť.“ Poviem a vykročím von z jeho bytu. Predtým ako zavriem dvere uvidím jeho šokovaný výraz a spokojne sa usmejem.

Takže :D koho som trošičku vydesila? :D dúfam, že ma nikto nezbije :D hlavne keď som pridala ďalšiu časť tak skoro!! :D pamätajte, ľúbim vás :DD dúfam teda, že sa časť páčila :D a ak áno tak vote aj komentík potešíííí :)