Elementi: Princezná ohňa a tmy

1. Kapitola

Rosalia Laveea

Bola som najsilnejšia. Neporaziteľná. Nič ma nedokázalo zastaviť. Cítila som takú moc ako vždy keď som tvrdo a neľútostne bojovala. Aj teraz som podrezala hrdlo trom vycvičeným, silným bojovníkom naraz. Nechala som ich padnúť na zem a ďalej utekala cez tmavý, hustý les. Normálne oko by nevidelo ani špičku svojho nosa, ja som však nebola normálna. Nikdy som nebola a priam som sa v tom vyžívala.

Išla som rýchlo a chladný vietor mi fúkal do očí, mne to však neprekážalo. Už dávno som si zvykla na rýchlosť a naučila som sa ako sa v nej správne orientovať. Započula som jemný pohyb. Hneď som pochopila, že sa predo mnou niekto snaží schovať. Svižne som sa otočila a zamierila za zvukom.
Keď som bola bližšie, už som ho počula aj dýchať, jeho vôňa taktiež začala mieriť do mojich nosných dierok. V tejto rýchlosti už však bolo neskoro. Mala som v ruke pripravený meč, ktorý mal skončiť jeho život. Dokázala som sa spamätať, bola som vycvičená priam dokonale a meč som zabodla do stromu len centimetre nad jeho hlavou.

,,Seilan! Ty idiot! Skoro som ťa zabila! Prečo sa tu tak prikrádaš? Nevidíš snáď, že sme na bojovom poli?" Bola som rozhorčená. Seilan bol jeden z najlepších bojovníkov Tritanskej armády. Bol veľmi silný a musela som uznať aj dobrý v boji, no aj keď ostatní ho považovali za inteligentného, mne prišlo, že má o koliesko menej.

,,Drahá Ro, prikrádam sa práve preto, že sme na bojovom poli. Ďakujem však, že si mi nezabodla meč do hlavy a nezabila si tým jedného z vlastných. Ale preds.." chcel ešte niečo dodať, ja som mu ale zakryla ústa, pretože som počula zvuky. Boli to kroky. Dva páry. Seilan sa na mňa na zlomok sekundy zmätene pozrel, vzápätí pochopil. Vedel, že všetky moje zmysly sú lepšie ako tie jeho, koniec koncov každý to vedel. Pomaly som mu dala ruku preč z úst, vedela som, že už bude ticho. Pozerala som sa mu priamo do očí. Kroky silneli- boli bližšie. Všimla som si, že aj Seilan ich už počuje. Mihlo sa mu to v očiach. Niekoľko sekúnd sme tam postávali a potom sme sa na seba pozreli a usmiali sa. Rozbehli sme sa každý iným smerom. Ja som sa rozbehla doprava. Vedela som, že on pôjde doľava a stretneme sa za našimi obeťami.

Vyliezli sme na strom nad dvoma vojakmi, ktorý si nás vôbec nevšimli. Seilan sa na mňa z opačného stromu pozrel a aj ja na neho. Nepatrne sme si kývli. Zoskočili sme zo stromu a Seilan si vytiahol meč, zatiaľ čo ja som si vytiahla menšiu dýku, ktorú som mala zastoknutú v čižme. Vždy treba mať zásobu. Dopadli sme presne za nimi a skôr než sa stihli otočiť sme im obom podrezali hrdlo.

,,Nevolaj ma Ro," jednoducho som povedala Seilanovi.
,,Červená princezná Rosalia." Hlboko sa mi poklonil. Len som prevrátila oči. Červená mi hovoril, kvôli mojim červeným očiam a silne červeným až ohnivým vlasom. Skutočne ohnivým dokázala som z nich spraviť doslovný oheň a dokonca sa ani nespálili. Všade ma ľahko prezradili. Dokonca aj tu v tmavom nočnom lese priam žiarili. Presne tú časť som na nich nemala rada. No aj keď mi sťažovali boj, nikdy by som sa ich nevzdala. Pripomínali mi sestru. Moje dvojča lepšie povedané. Na to som ale teraz myslieť nemohla, musela som sa sústrediť.

,,Prečo nepoužívaš svoju moc?" opýtal sa ma, keď som sa otočila na odchod.

,,Ani ty si nepoužil svoju. Je to zábavnejšie, nechcem sa len schovávať za svoju mágiu. Chcem vedieť naozaj bojovať. S mágiou by to bolo až moc ľahké a chcem si udržať svoju kondičku," zasmiala som sa, otočila a utekala preč.

Vrátila som sa späť na miesto kde som skoro zabila Seilana a vytiahla som si svoj meč zo stromu.

XXX

,,Ďalšia dobre odvedená misia Rose," povedal mi sám kráľ.
,,Ďakujem otče," odpovedala som mu z poklony.

S úplnou ľahkosťou sme porazili ľudské vojsko, nikoho sme nenechali nažive. Nikdy som ich nepochopila. Stále napádali naše kráľovstvo a stále aj prehrávali. Ich kráľ naďalej posielal ľudí aby sa predrali Tritanské územie. Všetkých ich posielal na smrť. Obyvatelia Tritanu boli však omnoho silnejší, predsa len boli pre nich nadprirodzené bytosti. Ja som vedela, že v tom musí byť niečo viac, niečo osobné a môj otec to určite vedel. Nezáležalo na tom koľkokrát som sa ho na to spýtala, odpoveď bola vždy rovnaká: ,,Ľudské bytosti sa nás boja. Snažia sa nás zlikvidovať predtým ako my zlikvidujeme ich."