Elementi: Princezná ohňa a tmy

61. Kapitola

Rosalia Laveea

Tartaros za mnou zabuchol dvere. Toľko k jeho pomoci. No zrazu ma vôbec nezaujímal, radšej som sa rozhliadla.

Na prvý pohľad bola miestnosť prázdna. Bola to len privítacia miestnosť, z ktorej viedli dvere do štyroch ďalších. Nespomínala som si, aká izba za nimi bola, nebola som tu celé roky. Len biele steny posiate zlatými ornamentami od podlahy až po strop mi prišli známe. Na bokoch boli dve úplne zbytočné sedačky a v strede sa týčil guľatý stôl s krásnou vázou s krvavo červenými ružami, tie ma okamžite zaujali.

Pristúpila som k nim a jednu opatrne vytiahla. Pozrela som sa do nej ako do zrkadla. Vyzerala presne tak, ako tá v Jordanovej izbe. Moje myšlienky zablúdili ku včerajšej noci. V hlave som si našu konverzáciu premietla asi tisíckrát v priebehu jedinej sekundy.

Kto som, ak nedokážem ochrániť tých, na ktorých mi záleží? Neochránila som Liz ani Aréza, ani Lanca, takto to nebude ďalej pokračovať. Začne sa vo mne nahromaďovať zlosť, moja stará kamarátka.

Až vtedy si uvedomím, že z dverí najviac naľavo sa ozývajú známe hlasy. Moji rodičia. Po špičkách bez toho, aby som spravila akýkoľvek hluk, prejdem k dverám.

„Ako sa toto mohlo stať pod našou strechou, Pangea? Naše deti sú zradcovia,“ počula som hovoriť otca. Jeho hlas bol tlmený napriek tomu, že rozprával pomerne nahlas, určite je niekde v ďalšej izbe.

Zradcovia? Čo sme spravili? Alebo skôr, čo sa dozvedel?

„Hovorila som ti, že na nich nemáš byť taký mäkký. Tento posledný rok im hádam príde, že si tu kraľujú,“ znechutenie v matkinom hlase sa priam dalo chytiť. Aj cez dve miestnosti.

„Rose sa musela naučiť zodpovednosti. Navyše smútil som za našou dcérou, nebol som v strehu,“ povzdychol si.

„Ako to plánuješ napraviť?“

„Môžem byť nesmrteľný, ale starnem. Zlato, už ma to naťahovanie s ľuďmi nebaví. Na začiatku to bolo zábavné, samozrejme, vojna prináša Elementom strach, ktorý potrebujeme, no mali by sme to ukončiť.“

Strach? Tak aj vojna s ľuďmi je len jedna z jeho manipulácií? Začína mi dochádzať, čo je jeho taktika. Mala som to prekuknúť hneď, to isté spravil aj s čarodejmi. Dal Elementom spoločného nepriateľa, spoločnú hrozbu, tak nás zjednotil, a tak nás aj drží pohromade. Ak nad kráľovstvom visí vojna, všetci sa budú sústrediť na to, čo sa deje vonku a nie na vnútorné záležitosti. No to mu prestávalo fungovať, koruna má v posledných rokoch viac a viac odporcov...

Matka mu niečo odpovedala, no stíšila pri tom hlas a ja som nebola schopná rozumieť.

Ďalšie slová, ktoré som bola schopná rozlúštiť, vďaka otcovmu silnejšiemu hlasu, ma zhrozili. „Zabijem ju a dieťa toho parchanta tu a teraz, to ho aj Lilian naučí. Reginald chce vojnu a má ju mať, niekedy si prajem, aby sme ho zabili, už keď bol dieťa. Roztiahneme ju tak dlho, ako sa bude len dať, no je čas na útok.“

Vie to. Vie, kto je otec Lydiinho dieťaťa.

Môj otec je monštrum. Vždy som to vedela, ba myslela som si, že som to zdedila, avšak ja vôbec nie som ako on. Nikdy nebudem. Toto je len ďalšie utvrdenie, že konám správne a musím dokončiť to, na čo som sem prišla. Alebo prečo ma sem strčili.

Chcem byť odhodlaná. Nebojácna. No moje ruky sa nekontrolovateľne trasú, keď najtichšie, ako dokážem, posuniem kľučku na dverách, cez ktoré som načúvala. Pripravujem sa na najhoršie, netuším, čo je za týmto, a ak je to dostatočne dosť veľká miestnosť, moji rodičia by sa na mňa mohli priamo pozerať.