Elementi: Princezná ohňa a tmy

53. Kapitola

Rosalia Laveea

Nečakala som, že naozaj príde a to ešte tak skoro. Bola to neskutočne očividná pasca, ale aspoň by ochránila našich nevinných poddaných. Myslela som, že tu budeme nocovať a strážiť Elementov pri najmenšom niekoľko dní s aspoň nejakým časom na oddych. Včerajší deň bol naplnený toľkými hroznými situáciami, po ktorých sa pravdepodobne nikto z nás dobre nevyspal, pravda, bolo už poludnie, keďže naši hostia prichádzali celé ráno, nemohlo byť jednoduché sa sem tak rýchlo dostaviť, keď sa k nim uprostred noci premiestnil kráľovský posol s nedetailnými listami.

Otec s matkou neboli, samozrejme, nikde v dohľade. Túto krajinu možno držia pohromade, ale o svoju rodinu by sa nemohli zaujímať menej. Kto pošle ich deti do takéhoto boja samé? Do boja, ktorý im prednedávnom zobral brata? Netuším či je to dôvera v našu silu alebo jednoducho ľahostajnosť.

Zrovna som preberala našu stratégiu s generálom. Zem sa s jej príchodom zatriasla. Moje oči okamžite preskočili na miesto, kde pred pár sekundami stál Tartaros, sám, opretý o veľkú kamennú klenbu len o kúsok napravo od ostatných Elementov, no nebol tam. Druhý reflex, ktorý nastal hneď potom, bola obrovská stena z ohňa, aby sa všetci mali šancu spamätať, poprípade utiecť, a pripraviť sa na boj bez zásahu do chrbta. Naši hostia sa hneď spamätali a chaoticky sa presunuli na dohodnuté miesta úkrytu. Seilan s generálom boli už pripravený s očami namierenými na protivníkovi. Lilian sa na ňu pozerala tiež, no nebola v bojovej pozícii, vystrašene sa jej nadvihovala hruď. Ach, všetko sa to stalo tak skoro, nemala by tu byť, nie je na to pripravená.

Snažila som sa upútať Seilanovu pozornosť, nemohla som pribehnúť k nemu, udržať ochrannú stenu bolo príliš náročné. Akoby vycítil môj naliehavý pohľad, otočil sa mojím smerom. Hlavou som sa snažila ukázať na Lilian, ktorá stála len kúsok za ním. Zmätene jeho oči namierili poza jeho chrbát, kde zračil moju roztrasenú sestru.

Musela som sa odvrátiť, pretože udržať toľko ohňa pod kontrolou bolo čím ďalej tým náročnejšie, nemohla som vyčerpať všetky svoje sily. Skontrolovala som či sú všetky dvojčatá z dohľadu a našťastie som nikoho nenašla. Paylon s Tethys už tiež stáli pri ohnivej stene pripravený na to, čo nastane, keď ju dám dole.

„Dúfali ste, že ich predo mnou ochránite v tejto aréne? Nezastavíte ma, nemali by ste sa ani snažiť,“ zlostne zahromžila Záhadná trojička. Opäť som sa rohliadna po strane arény schovanej za mojou stenou hľadajúc Tartarosa. Bol dôležitou časťou nášho plánu. Naozaj odišiel hneď ako sa ukázala? Bol toto jeho plán? Mohla som to čakať. Ako by sa dalo spoľahnúť na niekoho, kto zabije vlastnú sestru? Žalúdok sa mi pri tej myšlienke otočil, no oheň mi vrel v žilách sťa kováčov rozrobený meč. Teraz som síce odísť nemohla, ale ak ho nájdem, zabijem ho. Tentokrát sa tomu nevyhne, nezáleží mi na tom, že bol raz mojou rodinou, rovnaká krv jednoducho niekedy nie je dosť.

Zrak mi stihol prebehnúť aj cez Seilana a Lilian, dúfala som, že to, čo uvidím, bude, ako ju odvádza niekam do bezpečia, to sa však nestalo. Jeho ruky boli na jej ramenách s jeho chrbtom otočeným smerom k východu, ale moja sestra mala zaťaté päste a odhodlaný výraz, v ktorom sa však leskli nové slzy. Chcela som jej dať ešte trochu času na to, aby si to mohla rozmyslieť, ale ohnivá stena začala strácať svoju silu.

„Ohňa sa nebojím, princezná. Nie som tu pre vás, len pre dvojčatá a trojčatá, ktoré schovávate. Nepotrebujem s vami bojovať. Nechajte ma pre...“

Stena spadla.

Ja som spadla na kolená, akoby zo mňa niekto zdvihol tiaž ozajstnej kamennej steny. Pozorovala som, ako trojička nečinne stála s očami neprirodzene otvorenými, na jej spánkoch položené ruky, ktoré jej však nepatrili. Tartarosove ruky. Neodišiel. Prekvapilo ma to, ale nemalo. Spomenula som si na svoju myšlienku: Tartaros bol všetko, len nie predvídateľný. Nikdy sa nedalo s presnosťou povedať, čo urobí alebo si myslí.