Elementi: Princezná ohňa a tmy

45. Kapitola

Rosalia Laveea

„Potrebujeme sa porozprávať o nebezpečí pre túto krajinu a všetkých jej občanov, Záhadnej trojičke. Od návratu zo Zimného sídla zabíja nevinné dvojčatá a trojčatá neskutočnou rýchlosťou. Chodia nám listy z celého územia. Je našou najdôležitejšou úlohou ju zastaviť. Ako vieme, dokázala poraziť troch členov kráľovskej rodiny a jedného z najlepšie trénovaných vojakov.“

Okolo oválneho dreveného stolu, ktorý zaberal takmer celú miestnosť sedela všetka moja zostávajúca rodina. Tri stoličky boli odnesené nevedno kam. Ako rýchlo sme sa začali zmenšovať. Prišla osudu deväť členná rodina priveľa?

Tváre okolo mňa, vážne, strnuté. Po mojej pravici, za vrchom stola, sedel otec, vystretý s pohľadom sťa kameň. Po jeho bola matka, opretá o stoličku, neprítomná, pozerajúca do zeme. Kedysi bola úplne iná, zapájala sa do vládnutia, jej hlas bol dôležitý  a priamy. Z času na čas sa aj usmiala. Jej prítomnosť bola elegantná ako holubica. Každý, kto sa na ňu pozrel si pomyslel jediné slovo: vznešená. Po smrti Liz jej lesk zmizol, tak ako ona. Pohľad na ňu bol vždy vzácny, no teraz je aj pre jej deti.

Vedľa mňa bol Paylon, za ktorého očami bol len hnev, frustrácia a alkohol. Zhrbene sa si opieral hlavu rukou, akoby mal každú chvíľu zaspať či odpadnúť. Po jeho ľavej ruke sa triasla Lilian, keby som vedela, že takto rýchlo bude musieť niekam ísť, šla by som za ňou. Pod stolíkom si mädlila ruky a takmer nečujne klopkala nohou. V jej bledomodrých voľných šatôčkach by mohla vyzerať ako víla, ale jej červené oči s kruhmi pod nimi nepridávali ku jej rozprávkovosti. Naproti nim sedela, ako vždy bledá Tethys s prázdnymi očami a chladným pokojom. Druhý vrch stola bol prázdny.

„Je viac ako očividné, že potrebujeme pomoc,“ pokračoval.

„Možno, keby si ti to br-r-al vážnejšie, od kedy prvýkrát napad-dla tvoje deti, nič z tohto by sa nestalo. N-nehádž vinu na nich, boli tam úplne sami!“ treskol po stole Paylon. Tak naozaj počúval. Nebola som si istá či mu chcem zatlieskať, vynadať alebo ho upokojiť.

„Rozhodli sa tam ísť sami, aby ochránili tých naničhodných ľudí. Varoval som Rose, že všetko, čo sa tam stane je na ňu. Toto nie je žiadna novinka.“ Pozrela som sa do zeme, pretože som pocítila obrovský nával viny. Mal pravdu. Všetko to bolo na mňa. Lilian si rýchlim pohybom ruky utrela slzu, ktorá jej unikla.

„Pch,“ oprel sa o stoličku a prekrížil ruky.

„Po porade s vašou matkou som sa teda rozhodol,“ pokračoval, akoby sa nič nestalo. „Je jeden mocný Element, ktorý by nám dokázal pomôcť v týchto ťažkých časoch.“

Jeho zrak sa stretol s mojím, no okamžite sa vyhol jeho páľave. Vyrovnala som sa, neuhýbajúc očami.

„Je príliš silný na to, aby sme ho v týchto chvíľach držali v žalári.“

„To nemôžeš! Nezaslúži si už nikdy vidieť slnko! Dohodli sme sa na tom! Dohodli!“ vrieskala som. Postavila som sa tak rýchlo, až spadla stolička na zem. Srdce mi nekontrolovateľne búchalo, vôbec som netušila, čo prvé spraviť. Ani druhé.

„Otec, nespomínaš si, čo spravil?“ pridala sa Tethys.

„Nikdy by som na to nemohol zabudnúť, ale je súčasť rodiny. Potrebujeme jeho pomoc,“ stále kľudne sedel. Nenávidela som ho za to. Nenávidela.

„B-boli tam len traja. Keby sme po-j-mohli všetci, tak sa to nestane. Ne-rozhodne nie-potrebujeme ho,“ súhlasil s nami môj brat len s o niečo menej nahnevaným hlasom ako ja. Moji súrodenci sa aspoň raz na niečom zhodli.

„Mami, no tak, s týmto šialenstvom nemôžeš súhlasiť. Čo ak sa o niečo opäť pokúsi?“ jej hlas sa stále triasol a stopy častého plaču boli na ňom jasne počuť. So zlomenými očami sa na ňu pozerala, no naša matka sa jej pohľadu vyhla sklopenými očami. Niekedy mi naozaj prišlo, že bola preč, zostala po nej len fyzická schránka. Duša jej už odplávala.

„Bolo rozhodnuté.“

„Niekedy sa naozaj zamýšľ-ľam, ako môže byť niekto taký bezcitný ako ty. Na čo si nás sme vôbec zvolal, ak náš je náš názor nič-nič hodný,“ znel, akoby počas tejto konverzácie trochu vytriezvel. Jazyk sa mu trochu menej plietol a vyzeral viac ostražitý.

„Tvoj názor, synak, bol vždy bezcenný. Prečo by aj mal mať hodnotu, keď si sem prišiel opitý? A pripomínam, nie prvýkrát,“ zabodol sa mu duše. Paylon si prekrížil ruky, akoby rezignoval. Nemohla som pomôcť myšlienke, ak otca smrť Elizabeth zničila, smrť Aréza ho obnovila. Opäť vyzeral, ako svoje staré kruté ja.

„Ako môžeš? Vy obaja,“ pozrela som sa na svoju matku. Nedokázala som už ďalej schovať svoje city, roztriasli sa mi ruky, rozkrútila sa mi hlava. „Tartaros je stelesnenie zla,“ podlomili sa mi kolená. Len vyslovenie jeho mena mi prinášalo závrate a nechuť do všetkého. To by sa však dalo prežiť, horšia bola bolesť, ktorá mi skrúcala brucho a guča v hrdle, ktorá mi bránila správne dýchať. Cítila som sa, akoby každú chvíľu vyvrátim všetko, čo som dnes nejedla.

„Rose, je to tvoj brat,“ konečne sa odhodlala k slovu moja neschopná matka.

„To je na tom to najhoršie,“ nevedno ako som zo seba vytlačila s úplne suchými ústami. Steny na mňa padali zo všetkých strán. Zvierali ma, lámali, pučili. Potrebovala som odísť. Už nikdy sa nebudem schopná pozrieť do očí môjmu otcovi ani matke. Nie po tomto.

Nebol žiaden dôvod, aby som tam zostala. Otec sa rozhodol, prosenie vlastných detí by jeho názor nezmenilo. Bez slova som sa presunula k východu. Porazená, zničená. Priam som dokázala cítiť pohľady mojej rodiny na mojom chrbte, no nikto nepovedal ani slovko. Nechali ma odísť, ktovie či preto, lebo si mysleli, že potrebujem nejaký čas alebo pre nejaký iný dôvod. Niekedy by ma vážne zaujímalo, čo sa ostatným premieta v hlave.

Opäť ho vidieť vo mne vyvolávalo spleť nepríjemných pocitov, nad ktorými som nechcela rozmýšľať. Môj zrak sa skôr či neskôr stretne s jeho. Asi to bolo nevyhnutné. Akokoľvek som sa mohla snažiť  zabiť všetky myšlienky a spomienky naňho, vždy by sa vrátil, aby ma naháňal ako nočná mora v sne. Keby som to odkladala, zrútila by som sa. Bolo mi jasné, kam musím zamieriť svoje ťažké kroky. Dole.

Dnes trochu kratší, ale ďalší diel vyjde čoskoro!