Elementi: Princezná ohňa a tmy

36. Kapitola

Rosalia Laveea

Niečo ma prenieslo späť do reality. Myšlienka, ktorá bola taká rýchla až som ju nedokázala zachytiť. Utiekla skôr než moje vedomie mohlo identifikovať, čo sa mi snažila povedať. Aj to však stačilo. V sekunde som otvorila oči, tiene sa hmýrili a plazili všade kde sa dostali. Zaťala som svoje päste a rozhodným hlasom som nahlas povedala tieňom, aby sa ku mne okamžite vrátili. Na moje prekvapenie ma všetky okamžite poslúchli. Padla som na kolená.

„Ro! Ro! Toto mi nemôžeš robiť dva rázy v priebehu len pár hodín!“ kľakol si ku mne Seilan. „Čo sa stalo?“ spýtal sa ma a položil mi ruku na stehno.

„Prvý tréning za mnou,“ jemne som sa naňho usmiala.

„Mohla si ma najskôr upozorniť, skoro som dostal infarkt,“ povzdychol si a pomohol mi vstať. „Stále si mi neodpovedala na tú najdôležitejšiu otázku, či si v poriadku,“ obzrel si ma. Neunikol mu môj sveter s rolákom, vec, ktorú takmer nikdy nenosím.

„Nie, ale budem,“ snažila som sa o pozitívne myslenie, čím som sa trochu prekvapila. Seilan to už našťastie ďalej nekomentoval a odprevadil ma do obývačky.

XXX

Sedela som na útulnej sedačke potiahnutom luxusnou červenou látkou. Z hlavnej obývačky som sa presunula do menšej, nechcela som, aby nás ostatní vyrušovali. Jemným plamienkom tu svietilo len zopár sviečok a okná boli zastreté ťažkými červenými kusmi látky, takže tu bolo pomerne šero. Táto miestnosť sa takmer vôbec nepoužívala, všetky skrine s knihami boli pokryté hrubou vrstvou prachu.

Rozmýšľala som nad tým, či si niektorú z kníh nepôjdem zobrať, no v tom som započula otvorenie dverí. Do nosa mi hneď udrela úžasná vôňa a vzápätí na to mi hlasno zahralo v bruchu.

„Vedel som, že budeš určite hladná,“ zasmial sa Seilan a podišiel ku mne. Priniesol mi tácku plnú naozaj úžasne vyzerajúceho jedla s horúcim čajom.

„Tak na toto si odišiel? Nebol si preč ani tak dlho, ako si to stihol všetko spraviť?“ užasnuto som sa spýtala. Hneď som mu brala tácku z ruky a s chuťou sa do nej pustila.

„Nemôžem si brať všetky zásluhy, Aréz a to ľudské dievča sa rozhodli navariť obed. Keď som prišiel, aby som ti niečo zobral, ponúkli mi z toho, čo pripravili,“ premiestnil sa vedľa mňa na sedačku a pozorne si ma prezeral. Bola som prekvapená. Varili spolu? V hlave som si spravila neviditeľnú poznámku, že musím zistiť viac o tom dievčati, za ktoré som sa postavila proti otcovi. Dúfam, že stojí za všetky tie problémy.

„Mmm, je to výborné. Netušila som, že Aréz vie variť,“ ďalej som si vychutnávala pocit poriadneho jedla na mojom jazyku.

„Ako dlho si už nejedla?“ s úsmevom, za ktorým bolo skrytá starosť sa ma spýtal.

„Nechceš vedieť, dlhšie než by som mala,“ odvetila som s plnými ústami a úplne som vyhodila z hlavy všetky hodiny etikety.

„To nie je zdravé Ro,“ prísne sa na mňa pozrel.

„Seilan, nebojácny, chladný vojak Tritanskej armády sa zaujíma o to, koľko moje telo dostáva živín. Mäkneš,“ s úškrnom som sa naňho pozrela. Robiť si z neho srandu bola moja najobľúbenejšia zábavka.

„Veď aj ty červená princezná a dokiaľ to nie je na bojovom poli, myslím si, že je to to najlepšie. Navyše o teba som sa zaujímal vždy,“ žmurkol na mňa, no tiež mal vážny pohľad, ktorý mi prezrádzal, že to myslí úplne vážne. So Seilanom som sa poznala takmer tak dlho ako moja pamäť siaha. Vždy sme sa doťahovali a urážali. Niečo nás k sebe priťahovalo, ale nemohlo to vydržať. Bol zábavka, odreagovanie a moje malé zvieratko, stále tu pre mňa avšak neschopné odporu. Niečo sa v ňom zmenilo, teraz som sa cítila, že mu môžem veriť, mať s ním konverzácie, aké som mávala len s Liz. Cítila som sa, že mi povie, čo si skutočne myslí, nie to, čo chcem počuť. Všetci mi celý môj život hovorili len to, čo si mysleli, že chcem počuť. Tak sa nedá udržať žiaden vzťah.