Elementi: Princezná ohňa a tmy

54. Kapitola

Rosalia Laveea

„Lilian!“ priblížim sa k nej a zoskočím z rastliny. V jej blízkosti nie je ani jemný vánok. Neotočí sa. Stále je upretá na Záhadnú trojičku, ktorú točí v malom tornáde, aby zostala dezorientovaná. „Lilian!“ skúsim to znovu, to už sa ňou bežím. Dobehnem ju rýchlo, chytím ju za obe plecia a hrubo otočím. „Nemôžeš to spraviť. Nie ty, Lilian. Nikdy si v takejto situácii nemala byť, mali sme ťa ochrániť, mala som ochrániť Aréza. Keď niekoho zabiješ, už nie je cesty späť. Toho prvého si zo sebou navždy nosíš. Si príliš čistá na tento svet, ale to je to najlepšie na tebe. Aréz by nechcel, aby si takto skončila.“

„Ako vieš, čo je na mne najlepšie? Nepoznáte ma! Nikto ma nepoznáte! Aréz ma poznal, no ty netušíš, čo by po mne chcel alebo nechcel...“ začali jej stekať slzy po lícach a kvapkali na zem v takej rýchlosti, že by za chvíľu vytvorili menšie jazierko. Bola to moja chyba. Mala som sa viac zaujímať. „Ešte stále je tu, Rose. Trpí. Tethys povedala, že pobyt duší v našom svete je bolestiví. Nechcem, aby trpel. Čo ak toto potrebuje? Čo ak potom bude v poriadku?“

Pozerala som sa na ňu. Srdce mi bilo, akoby mu dochádzal čas, no ono ešte chcelo dokázať, že to zvládne. Nebola som si úplne istá, prečo jej v tom musím zabrániť, ale každá bunka v mojom tele hovorila, nie, kričala, aby som to spravila. Nikdy sme sa na seba nepodobali. Bola mojím opakom či výzorom alebo charakterom. Bola lepšia. Nemohla som ju poslať na cestu, aby skončila, ako ja.

„Máš pravdu. Mala som sa viac zaujímať. Mala som vás poznať viac. Ale niečo viem, Aréz by nikdy nedovolil, aby si sa stala mnou,“ zhlboka som dýchala stále ju držiac za plecia. Niečo v jej očiach bliklo. Ako spomienka. Pozrela sa vôkol seba a hlboko sa nadýchla. S tým nádychom, akoby vdýchla všetok vietor, ktorý okolo nás hromžil.

Spadla na kolená. Celá sa triasla a pozerala sa len do zeme, nič nevravela, no naďalej jej stekali slzy. Sadla som si k nej, aby som ju objala. To bolo jediné, čo som dokázala spraviť na jej utešenie.

„Viem, ako to bolí. Nikdy to neodíde, ale každým dňom sa to bude dať viac a viac tolerovať. Budú horšie aj lepšie dni, no musíme si ich užívať, pre nich. Oni nás poznali najlepšie a dobre vieš, že oni prví by chceli, aby sme boli šťastné. Možno mi trvalo si to uvedomiť, avšak teraz chápem,“ stiekla mi po líci jediná slza. Možno som jej vôbec nepomáhala, neboli to tie najšťastnejšie slová, ale sebe som pomáhala, akoby som to už dávno potrebovala počuť. Od seba. Veď ja som predsa časť Liz, ako ona je časťou mňa.

Od Lilian som sa odlepila o pár sekúnd, keď sa k nám približovalo niekoľko párov bežiacich nôh. Keďže silné vetry ustáli, mohli sa k nám dostať aj zostávajúci zo skupinky. Letmo som prešla po ich tvárach, nechcela som sa pozerať na ich výrazy, len som dúfala, že vietor, ktorý im zabraňoval v priechode, tiež zahalil naše slová.

„Prosím, zober ju odtiaľto preč,“ jemne som sa dotkla jediného Elementa, ktorého pohľad mi nevadil. Seilan chápavo prikývol, nebol čas na žiadne reči. Očkom som však zazrela na Tartarosa, bol uvoľnený, akoby mu všetko bolo ukradnuté. Nesnažil sa utiecť ani nás zastaviť. Možno by som sa odvážila povedať, že úsmev, ktorý sa mu odrážal na tvári, bol spokojný. Chcela som ho pomaly usmažiť v plameňoch. Skutočne nie som taká dobrá, ako Lilian.

Zhrozene som sa obrátila. Trojička. Kde je? Od kedy ju Lilian pustila uplynulo dostatok času na to, aby dokázala utiecť. Avšak na moje prekvapenie tam len tak stála na rovnakom mieste, kde ju držalo tornádo. S celým telom jej neprirodzene mykalo, ako keby ju niečo posadlo. Posadlo?! Uvedomila som si chýbajúcu postavu, ktorá trielila za mnou v podobe ducha.

„Tethys, si to ty?“ zhrozene som sa priblížila.

„Je.... pr.... silná,“ jej slovám sa dalo rozumieť len do určitej miery. Práve som bola svedkom boju o nadvládu nad telom. Dlho ju neudrží, musím niečo spraviť, no ako sa pozerám do jej tváre, vidím seba. Ja. Pred zrkadlom. Môj odraz a ja. Chápala som bolesť zo smrti tvojho súrodenca pod tvojou vlastnou mimovoľnou rukou.  Ona zabila dvoch. Myslela som si, že je preto monštrum tak, ako si to Elementi myslia o mne. Hneď som skočila k odsudzovaniu, teóriám, ktoré všetky viedli z toho, že je to jej vlastnou chuťou po moci, nie z pocitu nevyhnutnosti.