Elementi: Princezná ohňa a tmy

13. Kapitola

Rosalia Laveea

Bez zaklopania som vletela do jeho izby. Sme naňho takí milí a on spraví toto?

,,A, že nie si klamár, Jordan!" nakričala som naňho. Nevedela som presne, čo mu chcem povedať, tak som len nechala svoje emócie lietať. Vyzeral veľmi prekvapene a očividne netušil, o čom to meliem. To, ale za chvíľu zistí.

,,Čo sa stalo? Prečo si celá od krvi? Si v poriadku?" vydesene sa na mňa pozrel. Všimla som si, že mu z vlasov padajú malé kvapôčky. Moje oči automaticky išli nižšie. Mal na sebe iba nohavice, musel práve vyjsť z vane, keďže si nestihol dať tričko. Snažila som sa, si to nevšímať. Musel, ale cvičiť. Takéto vypracované telo nebolo zadarmo.

,,Som celá od krvi, pretože vaši sprostý vojaci nás znova napadli! Nie je to moja krv! Je to krv vašich vojakov, ktorí proti nám nemajú žiadnu šancu a tvoj pribrzdený kráľ ich sem aj tak posiela! Takže to by stačilo. Dali sme ti všetko. Odteraz nie si náš hosť, ale zajatca."

,,Ale ja som mu ten list poslal! Neklamal som ti Rosalie. Prosím, musíš mi veriť."

,,Ja nemusím nič. Daj mi jeden dôvod prečo by som ti mala veriť," vyzývala som ho. Niečo vo mne možno chcelo, aby mi dokázal niečo povedať. To sa však nestalo. Zostal ticho. ,,To som si myslela. Teraz pošlem kráľovi list ja. Tento, ale nebude taký príjemný. Dúfaj, že sa aspoň trochu zaujíma o tvoje bezpečie. Aj keď pravda, poslal ťa sem, takže asi veľmi nie." Zazrela som v jeho očiach smútok? Asi preto, že ho idem hodiť do väzenia.

,,Nie nezaujíma," zašepkal si popod nos.

,,Neboj na modlitby budeš mať dosť času tam dole," chladne som povedala. Nebojoval, nekričal, neplakal, nesnažil sa utiecť iba stál a vyzeral zničene.

,,Prepáč," ticho povedal.

,,Zradci nie sú hodní odpustenia," zamračila som sa. Túto vetu mi, keď som ešte bola dieťa, stále hovoril otec.

,,Nezradil som ťa," stále sa ma snažil presvedčiť.

,,Vyhováranie ti už nepomôže."

,,Nič iné ani nečakám." Vzdychla som si a vyšla von na chodbu. Vedela som, že sa nebude snažiť utiecť. Nemá kam a nie je až taký blbý. Mal by tak nula percentnú šancu, že by sa mu to podarilo. Zakričala som na stráže, ktoré okamžite pribehli. Rozkázala som im, aby ho zatkli a hodili dole do väzenia. Bez mihnutia oka ma poslúchli. Jordan sa nebránil, nechal ich, aby ho zobrali a viac menej dobrovoľne vyšiel z izby. Na chodbe som sa pozerala, ako ho berú preč. Vedľa mňa sa objavila Lilian. ,,Čo sa stalo?"

,,To, čo sa skôr či neskôr muselo stať. S ľuďmi v mieri žiť nedokážeme." Nič mi na to nepovedala, len sa ďalej pozerala na to, ako berú Jordana preč.

Lilian Laveea

Keď sme sa vrátili z tej, povedzme veľmi zaujímavej výpravy s mojimi sestrami, do hradu hneď nás zastavil jeden vojak. Vraj nás opäť napadli ľudia. Rosalia vyzerala, že vybuchne od zlosti, ani som sa nenazdala a bola preč. Vojak ma okamžite viedol do zámku a prízvukoval mi, nech tam aj zostanem. Priviedol ma až k mojej izbe a potom mi povedal, že pôjde oznámiť môjmu otcovi, že som bezpečne v hrade. Snažila som sa utiecť preč, keďže Lydia a Aréz sú priamo pri hraniciach. Navyše nečakali, že budem preč tak dlho. Návšteva Orchestri nebola na mojom pláne, no keď som videla, ako Tethys a Rosalia odchádzajú spolu preč, musela som vedieť prečo.

Môj pokus o vykradnutie sa z hradu bol neúspešný. Všade, vonku či vnútri, pobehovali stráže, vojaci, slúžky a iní zamestnanci. Príliš poľahky ma videli. Zostala som teda v mojej izbe a čakala, kým sa naša armáda vráti. Nikdy to netrvalo dlho, Rosalia ich bez problémov porazila. A armáda tiež. Sadla som si teda za stôl a vytiahla papier. Nevedela som, čo som chcela nakresliť, ale zobrala som ceruzku a bezmyšlienkovite kreslila. Po nejakom čase som si uvedomila, čo to vlastne kreslím. Bola to Orchestra! Nevedela som prečo, bola proste tak veľmi zaujímavá. Nikdy som nevidela čarodejnicu. Mali všetky takú krásnu energiu?

,,....sprostý vojaci........nie... moja krv!" počula som hlasný krik, ktorý sa ozýval z jednej z izieb. Jasne bolo počuť, komu ten hlas patrí. Nevedela som, len na koho kričí. Zase jej nejaký sluha priniesol zlý čaj? Vyšla som na chodbu.

,,Zradci nie sú hodní odpustenia," počula som, hovoriť Rosaliu. Táto veta mi ešte stále pišťala v ušiach. Zatriasla som hlavou, aby som sa zbavila zlých spomienok. Nebola nahnevaná na žiadneho zamestnanca, ale na toho človeka. Nechcela som, ďalej počúvať cudzie rozhovory, a tak som sa započúvala do niečoho iného, stále som však stála na chodbe. Nemusela som dlho čakať, pretože Rosalia zavolala stráže a nariadila im, aby ho zajali. Striasla som sa pri pohľade na jej zakrvavené telo. Pach zaschnutej krvi mi okamžite vrazil do nosných dierok. Takmer ma naplo. Rosalia na to musí byť zvyknutá, pretože vyzerá, ako keby zaschnutá krv a jej pach bol jej najmenší problém. Ja som to však nezvládala. Bolo to odporné! Mierne sa mi z toho zatočila hlava. Toto je presne jedna z tých chvíľ, kedy by som si priala nemať taký silný čuch.

Pristúpila som k nej a snažila sa, čo najmenej dýchať. Spýtala som sa jej, čo sa stalo, dostala som presne takú odpoveď, akú som nechcela počuť. Po dnešku som si myslela, že keby som jej možno o Lydii povedala, pomohla by nám. Predsa ona zachránila tohto človeka a ešte mu aj zariadila miesto v hrade, dokonca severnom krídle. Mýlila som sa. Teraz tu vedľa mňa stála presne tá istá chladná osoba. Iba sa s priam ľadovým pohľadom pozerala, ako ho berú preč. Lydiu by zabila alebo by ju tiež uväznila. To, ale ja nedovolím. O Lydii sa nikdy dozvedieť nemôže. Je to ešte dieťa.

Ďakujem za prečítanie!❤❤