Elementi: Princezná ohňa a tmy

57. Kapitola

Lilian Laveea

Neviem či je niečo krajšie na svete, ako táto tvár. Práve spinká. Pokojné a nevinné, tak nepredstaviteľne čisté. Je to chlapček. Nádherný chlapček. Keď som sa mu prvýkrát pozrela do tých jantárovo hnedých očí, vedela som, že spravím všetko preto, aby som ho ochránila. Bude mať všetko, čo budem mať ja.

Spýtala som sa Lydie, ako by ho chcela pomenovať a myslím, že spravila úžasné rozhodnutie. Diadém Aréz Sinteu. Vraj po jej otcovi a Arézovi. Ako mi tiekli slzy po tvári, prvýkrát som bola šťastná, že tu Aréz ešte zostal, pretože mohol vidieť toto, naozaj by ho to potešilo, tým som si bola istá.

Lydia už spala, celá vyčerpaná, no na jej ústach bol stále usadený jemný úsmev. Asi som ju ešte nevidela spať takúto spokojnú a dúfala som, že to takto aj zostane. I keď s malým dieťaťom bude spánok asi náročný, no to ešte neznamená, že nemusí byť pokojný. Možno znamená, no to mi nezabráni dúfať.

Rozmýšľala som, čo sa asi stalo v aréne, ešte stále som nepočula nič o mojich súrodencoch, ale pravda je, že som sa nepohla z tejto izby už nejaký čas, takže by som žiadne novinky nevedela, aj keby nejaké boli. Seilan celú dobu čakal za dverami, nechcel ma tu nechať, keďže sľúbil Rosalii, že ma odvedie do bezpečia a táto situácia sa mu asi bezpečná nezdala. . Asi ani nebola..

„Princezná Lilian?" ozve sa po mojej pravej strane neznámi hlas.

„Áno?" ani sa nesnažím otočiť, moje oči zostávajú na spiacom Diadémovi. Také silné meno, jedného dňa spraví nevídané veci.

„Kráľ si žiada vašu prítomnosť."

Pri tomto sa otočím, moje srdce sa mi zovrie v hrudi. Vyzerá, ako nejaký strážca, má na sebe uniformu a s vážnym postojom čaká pri dverách. Ak má nejaké emócie, neukazuje ich navonok. Vedľa neho stojí zamračený Seilan, ale nedokážem povedať nad čím by teraz mohol rozmýšľať. Viem, že ľudí v láske nemá, celý čas sa v Zimnom sídle neprihovoril ani Lydii, ani Jordanovi, skôr sa tváril, akoby neexistovali, aj keď sme tam boli v podstate kvôli nim. Nevedela som teda či sa mu nepáči predstava, že je v tejto miestnosti človek a ľudské dieťa, ktoré ochraňujem alebo fakt, že sa so mnou chce rozprávať môj otec.

„Ak sa so mnou chce rozprávať, môže prísť za mnou. Je to všetko, čo ste chceli?"

Prekvapila som samú seba s tým, ako pokojne, ba dokonca vyrovnane môj hlas znel. Moje slová však boli ešte zarážajúcejšie a pravdepodobne rovnako hlúpe. Nechcela, nie, nemohla som tu nechať Lydiu a Diadéma samých, ktovie, čo by sa im mohlo stať bez mojej ochrany? Na druhej strane môj otec tu? Netuším, ako by sa mohol správať, ale neverím mu. Včera v noci na tej porade som si všimla, ako inak sa správal. Nebola som na tom síce najlepšie a väčšinu času som poriadne nepočúvala, no energia v miestnosti bola iná ako posledné mesiace. Jediná vec, ktorá sa odvtedy zmenila je Arézova smrť. Teraz sa správa, ako svoje staré ja. Krutejší. Chladnejší. Formálnejší.

Vojak na mňa len zízal, no nehýbal sa.

„Ešte niečo?" nadvihla som obočie. Cítila som sa zvláštne, akoby som sa napájala na energiu niekde v hĺbke môjho vnútra, o ktorej som nevedela, že tam je. Pozrela som sa do stropu, akoby som očakávala, že tam uvidím lietajúceho polopriesvitného Aréza, ale to sa, samozrejme, nestalo. Aj tak som sa usmiala. Je so mnou a navždy bude, aj keď sa jeho spojenie s týmto svetom preruší.

„Nie, princezná Lilian," ešte viac sa narovnal, otočil sa na päte a odkráčal.

Zhlboka som vydýchla. Otočila som sa späť k malému Diadémovi, oprela som si lakte o kolísku, v ktorej bol a svoje ruky som si zaborila do vlasov. S unavenými očami som sa usmiala na to malé pokojné klbko. Len som dúfala, že otec bude príliš nezaujatý touto situáciou a rozhodne sa neprísť.

Nenávidela som, že jeho slová mi v nejakom malom kútiku duše dávali zmysel. Sánka mi stuhla v nepríjemnej pozícii, ktorá bolela. Odíď a všetko bude v poriadku. Išla by som s ňou, v tom mám jasno, aj tak tu predsa nemáme žiadnu budúcnosť. Lydiu tu neprijmú. Avšak kde by prijali mňa? Asi by bolo jednoduchšie schovávať sa vo svete ľudí, tí ma nemôžu cítiť, stačilo by, keby som nepoužívala svoje schopnosti. Nejako by sme to mohli zvládnuť. Ďaleko od všetkých problémov, ale aj od všetkého, čo poznáme.

Pravda je, že toto nebola otcova ponuka, chce sa zbaviť Lydie, nie mňa. Keby som odišla, pravdepodobne, by to nebolo také jednoduché. Hľadali by ma? Zaujímali by sa? Neviem, možno ani nie.

Na túto myšlienku zareagujem inak, ako som zvyknutá. Znova zatnem päste, ale nie zo strachu, nervozity či stresu. Obočie sa mi mimovoľne skriví smerom k sebe. „Nikdy nemyslíš na svoju rodinu? Svoje deti? Vždy je to pre teba len o krajine a moci? Lydia je moja prvá kamarátka od Bri... pamätáš si ju? Mohol by si, aj keď rozhodne nie je jediné dieťa, ktoré si dal zabiť. Donútil si ma pozerať! Celé som to videla! Mala som dvanásť rokov! Dvanásť! Odvtedy som si nedovolila mať žiadnych priateľov, pretože som sa bála, že ich môj vlastný otec zabije. Ale Lydia je taká silná, plná energie a stále sa pozerá na svet s nádejou. Pripustila som, aby som jej dôverovala, a teraz ťa už nenechám zničiť to. Už nemám dvanásť. Lydia je pod mojou ochranou, ak ju chceš preč, pôjdem s ňou."

Vyzerala som hystericky a uvedomovala som si to, no vo svojom vnútri som cítila chladný pokoj, každé moje slovo som myslela vážne. Po brade až na krk sa mi kotúľali slzy, nechala som ich padať. Už neutečiem, aj keby mojou verziou tejto vety bolo utiecť do inej krajiny, nebude to pred mojimi problémami, tým sa postavím.

Otec sa na mňa pozeral... sklamane. Netušila som, čo si o tom mám myslieť. Stále v ňom boli pozostatky hnevu, no neboli jeho primárnou emóciou.

„Ach jaj, dieťa moje, keby som vedel, akí slabí ty a tvoj brat budete ani by som vás nemal. Tá skúsenosť ťa mala zoceliť, ale asi som sa prepočítal. Na svoju matku sa podobáš najviac zo všetkých, myslel som si, že možno vyrastieš do toho, aby si bola ako ona, no mýlil som sa, charakterom určite nie si po nej. Ešte aj keď bojuješ za niečo, čomu tak z plného srdca veríš, sa nedokážeš správať, ako viac než nemožné rozmaznané dieťa."

Jeho slová sa do mňa zapichávali ako šípy toho najlepšieho lukostrelca. Nenávidela som ho za každé slovo. Za všetko. Všetko.

„No možno máš pravdu, trocha skutočného sveta by ti neuškodilo, nikdy si ho nespoznala. Choď teda. Keď obaja zomrú a ty nebudeš mať nič, vrátiš sa, potom možno budeš skutočne silná. Svet je hrozné miesto, a ty nemáš kam ísť, som zvedavý či sa vrátiš za týždeň a budeš ma prosiť o navrátenie tvojej teplej postele princeznej so služobníctvom na každom kroku," zasmial sa. „Uvidíme či tu ešte budeš vítaná, nevďačnica."

Pozerala som naňho niekoľko sekúnd, než som sa bola schopná spamätať. Z jeho slov sa mi stiahol žalúdok, tiež sa mi rozbúchalo srdce, ale na moje prekvapenie nebolo vystrašené, bolo trochu nadšené, možno až vzrušené. Jeho slová ma mali zastrašiť, to však nefungovalo.

„Dobre, otec, platí. Necháš nás teda odísť bez problémov?" uisťovala som sa.

„Odchod z paláca nebude problém, no hneď potom si na to sama. Ja ti nič neuľahčím," takmer sa usmial. „Máš čas do zajtrajšieho večera, aby si odišla, inak ich oboch zabijem," otočil sa ešte, keď bol vo dverách pripravený na odchod.

Toľko k pôvodným trom dňom.

Ďakujem, že ste sa dostali až sem!