Elementi: Princezná ohňa a tmy

48. Kapitola

Rosalia Laveea

„Rose, čo ťa sem privádza?" otvoril mi dvere Jordan. Mal na sebe jednoduché čierne tričko s krátkym rukávom, ktoré odhaľovalo mnohé modriny a škrabance na jeho rukách. Pri prvom pohľade mi bolo jasné, že státie mu naďalej nie je príjemné. Táto myšlienka bola potvrdená, keď nemotorne odkríval k posteli hodnej princa. Dali sme mu naozaj luxusnú izbu plnú saténu a drahokamov.

Otec nevedel jeho pravú identitu a ani sa ju nedozvie, pokiaľ mám k tomu, čo povedať. Jeho reakcie sú nevyspytateľné, nemôžem nič riskovať, obzvlášť kvôli jeho osobnému zapleteniu v konflikte s ľuďmi. Ide o Jordana, je to dobrý človek. V priebehu pár mesiacov sa moje presvedčenia zmenili od základu. Ľudia naozaj nie sú takí strašní. Lydia bola nešťastlivé mladé dievča a Jordan bol v skutočnosti veľmi odvážny a milý. Musela som sa prelomiť cez predsudky, ktoré mi boli od mala vpečené do mozgu.

„Zdáš sa mi nejaká otrasená. Ako sa cítiš?" spýtal sa, keď si sadol a lepšie sa na mňa pozrel. Prisadla som si k nemu na roh mäkučkej postele.

„Bola som za svojim bratom," len nazvať ho tak ma ubíjalo.

„Paylonom?" zmätene sa na mňa pozrel. Uvedomila som si, že som mu vlastne neodpovedala na otázku, no netrápilo ma to, myslím, že dôležité vyčítal z mojej tváre.

„Nie. Mojím najstarším bratom, Tartarosom." Stále sa na mňa nechápavo díval, tak som pokračovala. „Je príčinou Lizinej smrti," vzdychla som. Hlas sa mi zlomil pri slove 'smrť'. Nechcela som predlžovať túto tému ani zachádzať do detailov.

Jordan musel vycítiť moju nechuť rozoberať to, takže sa ma ďalej nepýtal, namiesto toho ma objal. Na takúto reakciu som nebola zvyknutá, jediné bytosti, ktoré ma objímali bola moja matka, keď som ešte bola malá, moje dvojča, keď ešte žila a Seilan, keď som mu dovolila, i keď pravda veľmi sa o súhlas v poslednej dobe nepýtal.

Možno to bolo mojím zlým rozpoložením, možno sa mi to proste páčilo, ale výsledok je rovnaký: nechala som ho ma držať vo svojom náručí, ba som sa ešte k nemu viac privinula. Počula som jeho búchajúce srdce a pravidelné dýchanie. Sálalo z neho teplo, aké cítiš, keď sa ti ráno nechce vstávať z postele, tak sa zabalíš viac do deky a užívaš si drahocenné minútky, kým sa nebudeš musieť postaviť. Niečo na jeho blízkej energii ma upokojovalo, akoby mi hovorila, že všetko bude v poriadku ak tu zostanem navždy. Nechcela som premýšľať, ale uvoľnenosť ku mne prenikla a rozhodla sa, že najlepšie bude, ak zo seba vypustím roztopené steny, ktoré chránia moju dušu, možno len nachvíľku.

Cez zaťaté zuby mi unikali vzlyky, ako by bolo ich životné posolstvo ma strápniť pred človekom. Snažila som sa schovať plač a zahlušiť zvuky tým, že som mu pritlačila hlavu k tričku, aj keď to už naisto počul. Nereagoval na to, čo bola jediná vec, ktorá ma tešila, namiesto toho ma začal jemne hladkať po chrbte. Na moje prekvapenie to bolo naozaj príjemné. Moje telo sa uvoľnilo a vyplavilo myšlienky na všetko okrem tohto momentu. Predstavila som si, že jeho hruď je vankúšik, na ktorom môžem zaspať. Mala som za sebou náročný deň a moje telo mi to dávalo vedieť. Kvapôčky sĺz mi neprestali tiecť, ale niečo na tom bolo harmonické.

Neznáma sila ma nútila k tomu, aby som si priala, nech takto môžem zostať. Hodiť za hlavu blbosti, ktoré musím neustále riešiť a proste len existovať. Ticho tejto chvíle prekričalo orchester v mojej hlave. Aj voda pod mojimi viečkami pomaly vyschla. Vydychovala som ako spokojný pes po dlhej prechádzke.

Mohli to byť hodiny, mohli to byť minúty, mohli to byť sekundy, kým sa mi začalo zívať. Nemala som v pláne na ňom skutočne zaspať, a tak som sa odsunula od jeho hrejivej kože. Podcenila som, ako veľmi mojim zreničkám bude vadiť šeré svetlo sviečok, zažmúrila som a pod ťarchou gravitácie som sa bez opory zosunula na posteľ. Tenké obliečky z najjemnejšej látky boli opakom Jordanovho tela - chladivé, no príjemné vo svojom vlastnom zmysle.