Elementi: Princezná ohňa a tmy

38. Kapitola

Lilian Laveea

V tichosti som sa vzdialila od otvorených dverí. Oprela som sa o stenu na schodoch, trochu som sa snažila utriediť si myšlienky. Lydia a Aréz si dali pusu? Boli spolu zlatí, ale toto si žiadalo len o problémy. Pozrela som sa na obrázok, ktorý som stále zvierala v rukách. Ja a Aréz. Navždy. Toto zvládneme, spolu. Aréz musí vedieť, že má vo mne oporu. Rozhodla som sa, pomaly sa vrátiť do kuchynky.

„Aréz, Lydia! Ako vám to ide s tým jedlom?“ zavolala som na nich, predtým ako som vstúpila. Obaja boli až podozrivo zaujatí upratovaním kuchyne, no obaja sa červenali.

„Už je pripravené, môžeme ho ísť zjesť na balkón, potom ako tu upraceme,“ ozval sa prvý Aréz. Snažil sa znieť normálne, ale hlas sa mu takmer nebadateľne triasol. Čo si také mohol myslieť? Obrázok som položila na najbližšiu poličku, rozhodla som sa, že im ho ukážem až pri jedle. Išla som im pomôcť v umývaní riadov, ale v miestnosti panovalo nepríjemné ticho.

„Vonia to tu skvele, čo ste spravili?“ snažila som sa začať ľahkú konverzáciu. Našťastie to fungovalo a Lydia sa rozrozprávala o recepte a jeho minulosti. Vraj ju ho naučila jej mama, keď bola ešte maličká. Ja som moju mamu asi nikdy ani v kuchyni nevidela.

„Prečo vám to vlastne trvalo tak dlho?“ spýtala som sa potom, ako Lydia dokončila svoj príbeh.

„Seilan prišiel zobrať jedlo pre Rosaliu, a tak sme mu ponúkli z nášho. Potom sme toho museli spraviť viac,“ odpovedal mi Aréz.

„Uhm,“ zamrmlala som a sústredila sa na upratovanie.

XXX

„Lydia, to bolo naozaj vynikajúce!“ vyhŕkla som, ako som prehltla posledné sústo. Možno som preháňala, ale harmónia chutí na mojom jazyku ma úplne ovládla.

„Ďakujem,“ milo sa zasmiala. Mala taký pekný úsmev. Oči jej jagali, musela byť naozaj nadšená, že nám tak chutil jej rodinný recept. Asi jej pripomínal dobré časy s jej matkou.

„To mi pripomína, chcela som vám niečo ukázať,“ postavila som sa zo stoličky a rýchlo zbehla pre obrázok, ktorý som namaľovala.

„Takže, dnes zakiaľ ste varili som si kreslila a nemala som veľa inšpirácie, ale potom mi napadlo nakresliť mňa a Aréza,“ nervózne som oznámila, keď som sa vrátila. Nechcela som znieť, že sa vychvaľujem alebo z toho robím priveľkú vedu.. to by si o mne však nemysleli, boli to moji najlepší priatelia. Určite ma chápu a podporujú. Konečne som sa odhodlala, otočiť obrázok smerom k nim. „Volám ju Bojovníci osudu, pretože je znakom toho, že sa budeme vždy podporovať..“ hovorila som s neistým hlasom. Pravdepodobne som znela trápne, ale chcela som Arézovi ukázať, že sa mi môže zveriť.

„Lilian! To je nádherné! Chcela by som mať takého súrodenca, ako ste vy dvaja,“ usmievala sa od ucha k uchu.

„Prekonala si sa,“ povzbudzujúco sa na mňa usmial a podišiel bližšie ku kresbe. Ešte asi ďalších desať minút sa ma pýtali na každý detail kresby a ja som im spokojne odpovedala. Neuniklo mi pri tom, ako sa párkrát náhodne dotkli a následne sa okamžite odvrátili od seba.

XXX

Prezliekla som sa do mojej nočnej košieľky a išla som zavrieť okno, pretože z neho vial chladný vánok priamo k mojej posteli. Zatiahla som aj ťažké závesy v našej izbe, aby nás nebudilo ranné slniečko a s hlasným zívnutím som padla priamo do postele. Periny som si privinula viacej k sebe, bola mrazivá noc, navyše som sa tak cítila príjemnejšie.

„Lilian? Musím ti niečo povedať,“ ozval sa Aréz z jeho postele.

„Áno?“ natočila som sa k nemu tak, aby som naňho videla.