Elementi: Princezná ohňa a tmy

23. Kapitola

Lilian Laveea

Bola som strašne nervózna. Aréz už vyzeral byť v poriadku, ale aj tak som sa oňho bála. Z našej izby ho zobrali do liečiteľskej izby a ešte stále tam bol.  Sedela som s ním na jeho lôžku a on upokojoval mňa, nie ja jeho. Stále mi dookola opakoval, že je v poriadku a nič vážne sa mu nestalo. Prišli sa naňho pozrieť aj rodičia, ale otec nezostal dlho. Povedal, že sa ešte musí porozprávať s Rosaliou. Matka chvíľu zostala. Pýtala sa na to, čo sa stalo a kde stále je v poslednej dobe. Vraj ho už vôbec nevidí. Samozrejme, Aréz jej nepovedal nič o Lydii, len si vymyslel nejaké výhovorky.

„Mala by si ísť za Lydiou...“ povedal zrazu Aréz.

„Nie, už sa o seba dokáže postarať. Teraz musím byť tu s tebou,“ rozhodne som povedala. Určite neodídem, keď ho práve niekto napadol! Musím sa oňho postarať!

„Prosím, pre mňa. Chcem vedieť, ako jej je. Vieš pod akým psychickým rozpoložením sme ju tam nechali. Skontroluj, či je v poriadku a či nič nepotrebuje,“ prosil ma. Nedokázala som odolať jeho prosiacim očiam a tak som povolila. Aj keď esom ho tu nechcela nechať samého, mal pravdu. Lydia musí byť pekne otrasená po tom všetkom, čo nám povedala. Rozlúčila som sa s ním a odišla do sídla.

XXX

Podarilo sa mi vyjsť z paláca bez toho, aby ma niekto videl. V sídle som sa všetkým slušne poklonila. Chodila som sem až príliš často, ale dúfala som, že si to nikto nevšimne. Stále som stretávala iných služobníkov, v sídle ich pracovalo veľmi veľa. Mám dobrú pamäť na tváre, aj tak by som však mala byť opatrnejšia, nepotrebujem, aby sa niekto pýtal zbytočné otázky.

Lydia sedela na posteli a pozerala sa na svoje ruky. Vyzerala nervózne. Priniesla som si zo sebou niečo, čo som dúfala, že ju trocha rozveselí. Pracovala som na tom dlho, naozaj som chcela, aby sa jej to páčilo.

„Ahoj Lydia, ehm, mám pre teba jednu správu, ale najprv som ti chcela niečo ukázať,“ nervózne som povedala a pristúpila bližšie. Väčšinou, vlastne vždy, som svoje obrázky ukazovala len Arézovi.

„Wow, Lilian netušila som, že vieš maľovať!“ skríkla Lydia a prezerala si obrázok, ktorý som jej ukázala. Boli sme na ňom všetci traja ona, Aréz a ja. Kreslila som ho z pamäte takže nebol najdokonalejší, ale snažila som sa najviac, ako som vedela. Na Lydii bolo stále vidieť zármutok, aj tak si však pozerala môj obrázok s úžasom. Veľmi ma potešilo, že sa jej páči.

,,Áno, keď sa nudím niekedy... nie som najlepšia, je to len moja zábavka,“ povedala som a pozrela som sa na zem.

,,Je to krásne, máš talent. Koľko si ich nakreslila? To si dokázala len tak z hlavy? Ukázala by si mi viaceré?“ nadšene hovorila. Vyzeralo to, že sa úprimne zaujíma. Okrem Aréza sa nikto ešte takto úprimne nezaujímal a nechcel vedieť viac. Vôbec som netušila, ako ma môže niečo takéto potešiť. Keď som bola trochu menšia, snažila som sa ukázať svoje obrázky rodičom aj súrodencom, ale tým to bolo jedno. Aj preto som sa prestala snažiť. Prestala som im o tom hovoriť, vždy vo mne len zabili to nadšenie. Nechápali tomu, že pre mňa je to naozaj dôležité, že ich podpora bola... keď sa nezaujímajú ani oni, kto bude?

„Ďakujem, veľmi svoje obrázky neukazujem, takže si to cením. Nakreslila som ich celú moju stenu, bolo to z hlavy a samozrejme, kľudne ti niekedy ukážem ďalšie.“ Potom som jej musela povedať o Arézovi. Vysvetľovala som jej všetko, čo sa stalo. Sedeli sme na kraji postele a Lydia nevyzerala dobre, akoby sa jej krútila hlava. Spýtala som sa jej, či je v poriadku, ale ona tvrdila, že jej je fajn. Pokračovala som ďalej, no podrobne som ju skúmala. Rozprávala som jej, ako bo Aréz pri bitke vážne zranený. Bola z toho úplne vystrašená, aj keď som jej predom povedala, že už je v poriadku. Rýchlo sa ma pýtala, ako sa vôbec mohol zraniť a niekoľkokrát sa ma spýtala či je vážne celý, zdravý, dýcha a všetky ostatné  otázky, ktoré znamenajú v podstate to isté.

Úprimne sa oňho bála, ale v jej pohľade bolo ešte niečo viac. Lydii sa Aréz určite páči, svojho brata som poznala veľmi dobre a určite to bolo obojstranné. Verila som Lydii a teraz som o nej mohla povedať, že ju považujem aj za kamarátku, ale obaja boli takí mladí. Ešte k tomu je Lydia tehotný človek. Tehotná s dieťaťom kráľa ľudí. Obaja si prešli v svojom veľmi krátkom živote peklom a aj keby spolu boli zlatí, je to komplikované. Všetko hralo proti nim. Len nechcem, aby mal Aréz zlomené srdce, čo by sa určite nevyhnutne stať muselo.

Podoprela sa o svoju ruku. Nepáčilo sa mi to. Vyzerala, akoby keby stála, nedokázala by sa udržať ma nohách. Prisunula som sa k nej a jemne som ju chytila za ruku. Oči sa jej začali krížiť a ja som neušila, čo mám spraviť.

,,Lilian... asi.... asi mi je zle.. nachvíľu... zatvorím oči...“ slabo povedala. Nevedela som, čo sa deje a začala som panikáriť. Lydia pomaly zatvorila oči a začala padať na zem. Vyšmykla sa mi z ruky, v šoku som nevedela zareagovať dostatočne dosť rýchlo, našťastie ju moja moc zachytila len milimetre pred zemou. Stále sa trochu udrela o zem, no aspoň som spomalila jej pád. Okamžite som si k nej sadla a začala s ňou hýbať. Odpadla! Och, nie. Čo keď sa niečo stane bábätku? Nebudí sa! Skúsila som na ňu hovoriť, ale aj tak sa nezobudila. Čo spravím? Čo spravím? Toto sa nedeje!

,,Lydia! Lydia! Si v poriadku? Zobuď sa!" naďalej som sa snažila, no nepomohlo to. Panikárila som, nemôžem ju tu nechať, čo ak sa niečo stane? Pretočila som ju tak, aby ležala na chrbte. Musím ju dostať k liečiteľom. Vybehla som hore po schodoch s takou veľkou rýchlosťou, že aj Aréz by bol na mňa hrdý. Silno som otvorila dvere, ktoré sa rozleteli a silno buchli o stenu. Zakričala som na stráže a v priebehu sekundy pri mne jeden stál.

,,Okamžite nájdite princeznú Rosaliu a prineste ju sem. Spravte to vašou hlavnou prioritou a povedzte jej, že je to nesmierne dôležité. Nikto nemôže vstúpiť za tieto dvere, dovolíte to len princeznej Rosalii. To je všetko, rýchlo choď a povedz to aj ostatným, aby mohli strážiť dvere, ale nech za žiadnu cenu nevstupujú," hovorila som s hlasom plným autority, ako nikdy predtým. Strážca sa hneď rozbehol preč, a tak som zatvorila dvere, teraz už po tichšie. Rozbehla som sa však dole a kľakla som si priamo k Lydii, ktorá bola stále v bezvedomí.

,,Neboj Lydia, niečo už vymyslím, len sa prosím hlavne zobuď," šepkala som a do očí sa mi nahrnuli slzy. Nevedela som, čo všetko dokážu ľudia zniesť. Jej srdce stále bilo aj dýchala avšak aj tak som sa bála. Čo všetko dokáže jej už aj tak zničené ľudské telíčko zvládnuť?

Ďakujem za prečítanie!