Elementi: Princezná ohňa a tmy

47. Kapitola

Lilian Laveea

Všetko sa dialo tak rýchlo. Nezvládala som to. Nedokázala som skrotiť triašku môjho tela. Na porade som bola prítomná len na polku, niektoré slová sa mi miešali do hlasnej !muchlaniny spojených tónov, preto som si myslela, že som zle počula, keď môj otec spomenul nášho brata. Jeho meno som nepočula vyjsť z úst nikoho z našej rodiny už vyše roka. Bol zakázaná téma, ako duch, ktorý sa nad nami vznášal, no jeho meno sme nevyslovili.

Potom, čo odišla Rosalia, nás otec poslal s povzdychom preč z oválnej pracovne. Hádam, že sa mu nezdalo prospešné naďalej ignorovať naše argumenty priamo do očí. Postavila som sa zo stoličky zo zámerom, ísť si ľahnúť a najlepšie sa už nikdy nepostaviť, ale pri odchode, keď už pri nás nebola naša rodina, ma zastavila Tethys.
„Môžeme sa porozprávať?“ šeptom hlesla, aby ju nikto nepočul.  Bola som prekvapená jej ponukou, s nikým sa totiž nerozprávala, ak to nebolo dôležité. Nemala som náladu na kontakt so žiadnou bytosťou, avšak príliš ma zaujímalo, čo by mi Tethys chcela povedať.

„Eh, asi áno,“ v mojom hlase bola neistota, no nemohla som pomôcť tomu, že sa mi v jej prítomnosti zdvíhali chĺpky na krku.

„Viem, kde nás nikto nebude počuť,“ otočila sa s očakávaním, že ju budem nasledovať.

Zaviedla ma až k nejakému rohu zámku pri dvere, ktoré som si nikdy neuvedomila, že tam sú. Keď ich potlačila, zachrčali, akoby sa dlhé roky neotvárali. Spoza nich vyšiel chlad a prach. Prešli sme po točitom schodisku, čo som predpokladala, bolo v jednej zo zámockých veží. Bolo na ňom milión malých prachových častí, zvláštna však bola jedna stopa na každom schodíku, akoby sem prišla len jedna osoba za veľmi dlhú dobu.

„Ako často sem chodíš?“ zvedavo som sa spýtala Tethys.

„Často.“

Nechcela som dobiedzať, tak som sa nesnažila pátrať po lepšej odpovedi. Dostali sme sa do malej veže, ktorá bola úplne prázdna až na jeden veľký klavír. Guľatá miestnosť nemala žiadne okná a zo stropu viseli pavučiny.

„Čo si mi chcela povedať?“ zostala som stáť pri dverách a pozrela som sa do podlahy.

„Videla som Aréza,“ sadla si na sedadlo pri klavíri. Moje srdce začalo biť v nesprávnom rytme.

„Hm?“ na viac som sa nezmohla.

„Po jeho smrti za mnou prišiel. Chcela som ti to povedať osobne,“ jej tvár bola ako kameň, no za určitého svetla v ňom bolo vidieť súcit. Možno ho tam bolo až príliš veľa.

„Zostal tu?“ neveriacky som zašepkala. Elizabeth tu nezostala, Tethys ju ani raz nevidela, odišla z tohto sveta. To mala byť tá lepšia možnosť, tak prečo je Aréz tu? Moje telo netušilo, čo malo robiť, tak radšej nerobilo nič. Myšlienky sa mi v hlave akoby plazili, nebola tam takmer žiadna. Trvalo mi neprirodzene dlho spracovať každé jedno slovo.

„Áno. Poslal ti po mne správu. Vraj si to najlepšie dvojča, v aké kedy mohol dúfať a musíš milovať svet aj bez neho. Nepáčil sa mu pohľad na Rose, nechce, aby si tak skončila aj ty, nemôžeš,“ zadívala sa mi do očí. Jej biele vlasy sa zaleskli v prítmí jednoduchej miestnosti.

V tmavej miestnosti pomaly padal prach. Čas sa rozťahoval, nádych trval bolestivo dlho, tak ako aj jedno zatvorenie viečok. V zníženej rýchlosti som vnímala každý zvuk. Dole pod výšinou tejto veže niekomu spadol podnos či niečo kovové. Stolička zaškrípala pod tiažou. Tethys hlasno vydýchla. Moje bledomodré voľné šaty sa mi otreli o ruku a poškriabali ma. Stuha, ktorá bola obmotaná okolo môjho pásu, sa zrazu zdala byť príliš tesná.