Elementi: Princezná ohňa a tmy

58. Kapitola

Lilian Laveea

Otec odišiel a ja som už viac nevydržala stáť na nohách, zrútila som sa na zem, ako v tej najdramatickejšej divadelnej hre. Vydýchla som tak nahlas, až to muselo byť počuť v meste. Je to tu. Naozaj odchádzam z domova, ak sa to tak vôbec dá nazvať. Z miesta, kde som vyrástla, kde je väčšina mojich spomienok s Arézom a celá moja rodina spätá s krvou. Zaujímalo by ma, čo si o tomto bude myslieť matka. Po chrbte mi prejdú zimomriavky, keď si predstavím, že netuším, ktorým smerom by mohla ísť jej reakcia. Následne ma strasie pri uvedomení, že ju poznám asi tak dobre ako toto kráľovstvo. Kráľovstvo, ktorého som princezná, žena, ktorá ma vychovala.

„Lilian?“ je to len slabí hlások, ale ja sa strhnem, akoby som sa vyľakala.

„Lydia? Odkedy si hore?“ sadla som si na okraj bielej postele. Dúfala som, aby jej odpoveď bola, že sa len teraz zobudila. Bála som sa, že ju zobudila scéna, ktorá sa tu odohrala s mojím otcom. Posledná vec, ktorú by som chcela je, aby počula našu konverzáciu.

„Tvárila som sa, akoby som spala. Nechcela som, aby tvoj otec vedel, že som sa zobudila.“

Samozrejme. Že by bola schopná prespať cez všetko, čo sa dialo, bola len pekná fantázia v mojej hlave.

„Nemusíš odísť so mnou, Lilian. Ja utečiem, ale toto je tvoj domov, sem patríš. Cením si, že sa o nás chceš postarať, ale už si toho spravila viac ako dosť. Zachránila si ma a za to ti navždy budem dlžná, avšak týmto sa tvoj...“

„Si moja najlepšia kamarátka, tie si nič nedlžia. A aj keby, svoj dlh si už splatila. Ukázala si mi, ako sa za seba postaviť, stáť si za svojim a ochrániť tých, ktorých miluješ, ak niekto, tak ja som tvojou dlžníčkou. No to nie je všetko, vďaka tebe som silnejšia, verím, že mám hlas aj napriek svojmu mladému veku a dokážem spraviť to, čo si zaumienim. Nikdy nepodceňuj, čo si mi dala,“ navráti sa mi ten sebavedomí hlas už tretíkrát tento deň ako starý priateľ, ktorý sa objaví, keď ho potrebujem. Je v ňom istota. Tak neskutočne krásny pocit.

„Ale... tvoja rodina, tvoj život.“

„Ktovie či by som to tu vôbec bez Aréza prežila,“ rozhliadla som sa po obyčajnej bielej miestnosti, ale predstavila som si celý palác s jeho neprívetivými stenami plnými chladu. „Nie je to môj domov, tento život som nechcela, nepáči sa mi, je osamelý a zničujúci. A moja rodina? Takmer ich nepoznám, nezaujímajú sa o mňa. Ty si moja nová rodina.“ 

Vyzerá, že mi na to nedokáže odpovedať, ale všetko to vidím v jej očiach. Dlho sa na seba pozeráme, akoby sme si povedali všetko bez slov. Objíme ma a do ucha mi pošepká jednoduché ďakujem.

...

„Lilian? Môžem vstúpiť?“ spýtal sa Seilan od prahu dverí, v ktorých sa objavil len krátko potom, čo Lydia opäť upadla do hlbokého spánku.

„Samozrejme, poď,“ vzdychla som si. Neviem, ako to všetko zvládnem a nechcem sa pozerať do budúcnosti, musím riešiť to, čo je tu a teraz, krok po krôčiku.

„Čo ťa trápi? Teda viem, že je to ťažká situácia, povedala si mi, ako ti na tom človeku....“

„Lydii,“ opravila som ho so zvrašteným obočím.

„Samozrejme, ehm... na Lydii záleží,“ jej meno vyslovil opatrne, potichu, akoby ho nikto nemohol počuť hovoriť niečo také škandalózne. „Počul som tvoju konverzáciu s kráľom, si si tým istá? Všimol som si, ako rád testuje svoje deti, ale to neznamená, že jeho ponuky za to stoja. Navyše tentokrát je to veľmi citlivá záležitosť, chce zlomiť tvoje odhodlanie odporovať mu. Keď sa vrátiš nebude zhovievavý.“

„Ak sa vrátim,“ ešte raz som si nahlas povzdychla, v hlase som už nemala ani štipku vyrovnanosti, ktorá sa ku mne dostala pri krátkej výmene slov s tým vojakom, otcom a Lydiou.

Na túto moju poznámku neodpovedal, len sa na mňa pozeral pohľadom, akoby vedel svoje. Možno vedel. Pravdou je, že som vždy žila len na zámku a nemám ani najmenšieho tušenia, ako fungujú okolité krajiny, viem len to absolútne málo, ktoré sa učíme na hodinách. Na tom však nezáleží. Už nie som dieťa a dokážem sa o seba postarať. Život nemusí byť jednoduchý, ale aspoň zato bude stáť s nejakým cieľom. Ktovie, možno budem mať naozaj šancu stať sa maliarkou, sen, ktorý som doteraz odhadzovala do pozadia mojej mysle, ako niečo, čo sa nemôže uskutočniť.

„Musím ju ochrániť, Seilan. Aj tak som nikdy nemala inú možnosť, Lydia musí byť čo najďalej od otca, tu je to príliš nebezpečné, nemôžem dovoliť, aby to zistil...“ odmlčala som sa. Uprela som oči na zem, a následne späť na Diadéma. Vysloviť to, znelo, ako kliatba.

„Zistil čo?“ nechápavo sa spýtal.

„No predsa vieš,“ hlavou som ukázala na malého spáča. „Jordan nám povedal, že to prezradil Rosalii, nemusíš sa tváriť, že o ničom netušíš.“

„Eh, áno, samozrejme.“

„Nikto sa nemôže dozvedieť, kto je Diadémov otec. Nechápem otcove činy, ale viem, že keby sa dozvedel o kráľovi Reginaldovi, tak by to nebolo dobré pre nikoho.“ Toto je jedno tajomstvo, ktoré si odnesiem do hrobu.

Stále som upierala zrak na Diadéma, nechcela som sa pozerať na Seilana. Nemala som sa chuť s ním ani baviť. Potrebovala som sa vyspať a hneď potom naplánovať náš odchod. Bola som si takmer istá, že s touto časťou pomôže Rose. Bola som jej neskutočne vďačná za to, že ma prinútila k menšiemu pohrebu pre Aréza a sama tam prišla. Pozná tú bolesť, s Elizabeth boli nerozlučné. Naozaj mi to pomohlo.

Čo sa deje teraz? Ja som z boja utiekla, no moji súrodenci tam zostali. Museli sa už vrátiť... nie, nebudem nad tým rozmýšľať. Rose a ostatní sú silní, mocní Elementi, oni to zvládnu.

Seilan mi stisne rameno. „Myslíš, že ťa tu môžem nechať samú? Išiel by som pozrieť, čo sa deje s trojičkou.“

Môže ma tu nechať samú? Áno. Počujem hlas v mojej hlave, no akoby ani nebol môj. Seilanovi letmo prikývnem a posnažím sa o svoj najpresvedčivejší úsmev, ale už nemá moju pozornosť. Pozerám sa na prasklinu medzi stropom a stenou, na svetlo, ktoré tam nie je. Toho faktu som si vedomá, aj napriek tomu, že ho vidím. Nepotrebujem príliš rozmýšľať, aby som vedela, na čo sa pozerám. Na Aréza. Aspoň nejakú jeho časť. Nikto mi nepotreboval vysvetliť, čo sa deje, vo svojom vnútri som to chápala.

Eufória zaliala moje telo a vytiahla zo mňa slzy, ktoré mi začali stekať po lícach. Moje vnútornosti tancovali valčík, čo bolo aj príjemné a ladné, aj znepokojujúce. Videl ich. Videl nás. Vie, že budeme v poriadku, dokážeme to, aj keď budeme nútené bez neho. Môže byť voľný, plávať mimo tohto sveta.

Usmejem sa cez slzy a poďakujem mu za všetko, čo pre mňa spravil. Za všetky časy, kedy ma podržal, bol tu pre mňa. Za rázy, keď ma zachránil. Za lekcie o zvieratách, a prečo im nemôžeme ubližovať. Za naše spoločné tréningy. Za úsmevy. Za to, že si vždy zobral čas na to, aby sa pozrel na moje kresby. Za šťastie, ktoré mi priviedol. Za to, čo so mnou vydržal. Za jeho povzbudivé slová. Za jeho otrávený výraz. Za odvahu, ktorú mi dodával. Za tie časy, kedy sa ma zastal. Za to, že ma naštval. Za rána, kedy sa nahneval on, pretože som ho zobudila. Za neho. Za to, že sa narodil so mnou. Za to, že bol mojím dvojčaťom.

Môžem takmer cítiť, ako mi dáva odhodlanie, povolenie pokračovať. Ja mu dám povolenie odísť jednoduchým povzbudzujúcim úsmevom.

Ďakujem za prečítanie!!!! Už nás čakajú posledné kapitoly <3