Elementi: Princezná ohňa a tmy

34. Kapitola

Rosalia Laveea

Túlala som sa chladnými horami s nočnou oblohou nad mojou hlavou. Všetko tu bolo také pusté, navôkol nebolo jediného živého stvorenia okrem mňa. Možno to tak bolo najlepšie, byť sama mi teraz určite prospelo. Studený vietor mi vrážal do tváre sťa sto bičov, no ja som mu za to bola vďačná. Zmierňoval horúce plamene v mojej hlave. Vdýchla som ho a cítila, ako naplňuje moje pľúca. Snažila som sa vyprázdniť si myseľ a sústrediť sa len na zdvíhanie mojej hrude.

Zrazu som však pocítila náraz niečoho, čo nebol vietor. Zaostrila som zrak, na moje počudovanie som však nič neuvidela. Naozaj nič. Svit mesiaca mi mal svietiť na cestu, pozrela som sa teda vysoko k oblohe avšak aj tam nič. Bolo to akoby ma naplnila čistá prázdnota. Zmätená som sa otočila na všetky strany. Nič. Nechcela som panikáriť, ale moje srdce sa rozbúšilo, akoby aj ono chcelo uniknúť z tejto tmy. Jediné, čo mi našepkávalo, že som stále v horách, bola zem pod mojimi nohami, ktorá sa stále nezmenila, aspoň na pocit mojich nôh, pretože očiam sa už veriť nedalo. Oslepnúť som predsa zázračne nemohla, stále som videla svoje ruky.

V tom ma niečo silne švihlo za ruku, trochu ma to odhodilo, ale bola som schopná to ustáť. Zacítila som nevídanú bolesť, akoby sa mi na ruku prilepila pijavica s veľkými ostrými zubami a snažila sa zo mňa vysať životnú energiu. Nemala som čas ani sa pozrieť, čo sa deje s mojou rukou a už som na druhej cítila rovnaký náraz, sekundu potom aj bolesť. Nie som si istá, či som vykríkla alebo som len beznádejne otvorila ústa, no jedno je jasné, tento náraz ma už zrazil na kolená. Dostala som ďalší dôkaz, že je podo mnou pevná zem, pretože na ňu so silným nárazom spadli. Cítila som, ako sa mi niekoľko kamienkov zarylo do kože, ale vôbec som si to nevšímala, oproti tomu, čo som práve cítila na mojich rukách, to bola nádherná a oddychová masáž.

Odhodlala som sa pozrieť na jednu z mojich rúk. Bol tam tieňový had. Videla som ich už mnohokrát, Liz ich vedela bez problémov ovládať. Aj mne sa už niekoľkokrát ukázali, no nikdy mi nič nespravili. S týmto uvedomením som zacítila ďalší zásah na mojom krku. Bol to pocit horší, ako keby mi prebodli priamo cez krk. Tma, ktorú som videla, zrazu dávala jasný zmysel. Šla zo mňa. Vždy keď som stratila kontrolu nad tieňmi, to bolo kvôli strateniu kontroly nad mojimi pocitmi, teraz som však bola úplne pokojná.

Vymklo sa mi to z rúk, Lizina moc bola priveľmi silná na to, aby som ju v sebe mohla naďalej dusiť. Opúšťali ma všetky sily. Tieto temné bytosti si naozaj brali moju energiu. Netušila som, ako dlho ešte vydržím ich mučenie. Toto bol môj trest. Môj trest za to, že som ju zabila. Bola som odsúdená na to, aby ma vypili a nechali tu ako úbohý ohryzok z jablka. Nevedela som, či vidím rozmazane, pretože som nevidela nič avšak aj tak sa mi zdalo, že sa mi začal zahmlievať zrak. Moje telo pomaly chablo a s nárazom, ktorý som už nebola schopná cítiť dopadlo na zem. Pomaly som zatvorila oči, musela som si oddýchnuť. Len nachvíľu... oddýchnuť.

...

„Vieš, že to nie je tvoja chyba, ja som to chcela. Nie je to tvoja chyba. Nechaj ma ísť. Som v poriadku, o mňa sa už strachovať nemusíš. Postav sa. Bojuj. Si dostatočne silná na to, aby si všetko zvládla. Vždy budem pri tebe," tieto slová ma zahriali ako oheň a šálka horúceho čaju počas zimných dní. Jej hlas bol ešte nádhernejší, ako som si naňho spomínala. Znel ako tisíce vtáčikov, ktoré ťa zobudia so svojou nádhernou melódiou do nového dňa a ty už vtedy vieš, že bude priam dokonalý. Lizin hlas.

Nebola som si istá, či to bola halucinácia, či naozaj moja sestra, ale rozlepila som oči. Začala som si uvedomovať tvrdú, zmrznutú zem a hneď po nej prišla aj strašná bolesť hlavy. Zdalo sa mi, akoby ma niekto ubil s kladivom. Trešťalo mi v nej, pískalo, bzučalo, mrnčalo. Na mojich lícach som zacítila už zaschnuté slzy. Netušila som, kedy sa tam dostali ani ako dlho som už ležala na tejto zemi. Tieňové hady mi už necucali životnú energiu, museli odísť potom, ako som odpadla. Znovu som mohla vidieť majestátne hory a jagavé hviezdy. Od úľavy som si vydýchla. Liz ma zachránila. Jej slová mi ešte stále zneli v ušiach. Aj keby to bol len výplod mojej fantázie, mala pravdu, musela som sa vzchopiť.