Elementi: Princezná ohňa a tmy

37. Kapitola

Rosalia Laveea

Posledný deň som sa snažila túto myšlienku, myšlienku na neho, vytesniť z hlavy najlepšie, ako som dokázala. Stále som tomu úprimne neverila. Ako mohol byť Jordan princ? Ach jaj, bola som taká zaslepená, taká ponorená do vlastných emócií, že som ani neprišla na to, že je neúprimný. A ešte som ho aj chránila! Všetko kazím..

Doteraz nebol správny čas sa s ním porozprávať, ale už som musela. Nemohla som ho tu nechať len tak pobehovať. Bez vysvetlenia. Musela som vedieť pravdu.

Zaklopala som na jeho dvere, no nikto neodpovedal. Rozhodla som sa teda vojsť dovnútra aj bez pozvania. Neprekvapivo tu nikto nebol. Nemala som v pláne ho ísť hľadať po celom dome, a tak som si povedala, že ho počkám tu. Určite sa skôr či neskôr vráti. Neboli sme tu síce dlhý čas, ale zatiaľ som ho ešte nestretla potulovať sa po sídle. Tak to dúfam aj zostane.

Nebola som si istá, čo mám robiť zakiaľ čakám. Potom mi to však došlo, je tu v podstate voľný a to znamená, že ktovie, čo mohol ukradnúť. Možno nejaké zbrane, aby sa mohol brániť, keby sa niečo zvrtlo. Hneď som sa šla pozrieť na všetky klasické miesta na schovanie vecí. Pod posteľou nič nebolo, za závesmi taktiež nie, pod poduškami prázdno, za obrazom bola len stena.. už zostávala len luxusná drevená skriňa a nočné stolíky, k tým som išla ako prvým. Na jednej strane bol prázdny a na druhej bola len menšia kôpka normálnych vecí, ako je hrebeň či prázdny mešec. Presunula som sa teda ku skrini, otvorila som ju a jej staré pánty zaškrípali hlasnejšie, ako by sa mi páčilo. Na prvý pohľad tam bolo len oblečenie.

„Rosalia? Čo to robíš?“ ozval sa za mnou Jordanov hlas.

„Prehľadávam ti veci, chcem sa uistiť, že si nám nič nezobral a nemáš pri sebe žiadne zbrane,“ bez kúsku zahanbenia som mu odpovedala. Ja predsa nie som tá, ktorá musí niečo vysvetľovať.

„Potrebujem sa brániť, princezná?“ provokatívne zaintonoval.

„Nie som si istá, potrebuješ, princ?“ vrátila som mu tón hlasu a obrátila som sa k nemu, aby som mu videla do tváre.

„Čakal som, že za mnou prídeš. Môžeš sa pýtať a kľudne mi pritom naďalej prehľadávaj skriňu, v nej nemám čo skrývať,“ presunul sa k svojej posteli a sadol si na ňu.

„V nej, hm? Viac ma zaujíma, čo skrývaš vo svojej hlave,“ skriňa ma už nezaujímala, a tak som ju zatvorila. Sadla som si vedľa Jordana na posteľ, aby som mu mohla vidieť do tváre zatiaľ, čo mi bude odpovedať.

„Plno životných múdrostí, zväčša si za nich ľudia platia, ale môžem ti dať jednu zdarma,“ žmurkol na mňa. Úmyselne prehnane som prevrátila oči.

„Radšej mi povedz ako to, že si princ a prečo o tom neviem,“ chladne som sa zamračila.

„Ako princ som sa narodil a..“

„Dnes si v príliš dobrej nálade, ale nezabúdaj, kde a s kým si,“ prerušila som ho.

„Čo iné som ti mal na tú otázku mal odpovedať?“ spýtal sa ma s rezignovaným hlasom. Neodpovedala som mu, a tak pokračoval. „Takže ako som sa snažil povedať, v mojej krajine ma oslovujú hlavne mojím druhým menom, pod ktorým predpokladám, že ma poznáte aj vy. Mojím prvým menom ma oslovujú len blízky. Samozrejme, keď som sem prišiel, nechcel som, aby niekto vedel, že som princ. Zatiaľ mám rád svoju hlavu.“

„Nevyzeráš, že by si ju mal nejako veľmi rád.“

„Chápem, prečo by si si to myslela,“ zasmial sa.

„Takže Lydia je tvoja blízka?“ spomenula som si na to, ako ho nazvala princ Jordan a nie Estwar.

Jordan sa na mňa pozrel so zdvihnutým obočím, ale odpovedal. „Ako sa to vezme, bývala v našom zámku a bol som si vedomí jej prítomnosti, pretože jej rodičia boli vážení ľudia, no potom zomreli a ona sa stala služobníčkou. Prvýkrát som sa s ňou rozprával až v noc jej úteku zo zámku. Pomohol som jej, ako som vedel, ale mal som spraviť viac..“ pozrel sa na zem a vyzeral, že si tú noc prehráva v hlave.