Elementi: Princezná ohňa a tmy

42. Kapitola

Rosalia Laveea

Ešte jeden krok. Ešte jeden krok. Vždy môžeš spraviť ešte jeden krok.

Neoriginálne kvety. Rovnaký ľudia. Všetci v žltej. Nikdy som nemala rada žltú. Taká stupídne radostná farba. Ako on. Ešte stále tu nevidím Lilian. Za celý týždeň som ju ani len raz nezazrela. Chápem to, aj ja som si tým prešla. Nechcela som, aby trpela rovnako ako ja, ale nemohla som tomu zabrániť.  Jediné, čo som mohla spraviť, je zachrániť ho. Ja som predsa najstaršia sestra. Mala som byť silnejšia.

„Úprimnú sústrasť,“ ozve sa za mnou neznámi hlas. Otočila som sa a predo mnou stála už postaršia žena. Vždy sa to dalo povedať podľa očí, vyzerali unavené, akoby z nich zmizla energia života. Mala na sebe žlté šaty, ktoré jej siahali po kolená a klobúčik. Kývla som hlavou s núteným úsmevom a otočila sa naspäť. Určite som nemala náladu na nejaké nezmyselné konverzácie.
Žltá bola farba Arézovej moci, také mal aj oči. Na uctievanie zosnulého a poukázanie jeho individuality, moci a dôležitosti sa používa ‘jeho‘ farba. Neviem, ako tento zvyk vznikol, ale určite to tak je už celé stáročia.

„Môžeš ho vidieť?“ obrátim sa na známu bledú tvár.

„Prišiel za mnou krátko po tom, ako sa to stalo, ale od vtedy nie,“ odpovedala mi Tethys, moja mladšia sestra. Nahnalo mi to zimomriavky na chrbte. Bojovala som s túžbou vedieť viac a pocitom, že sa zrútim ak budem. Rozhodla som sa teda nepokračovať v tejto konverzácii, len som naďalej stála a pozorovala hemžiacich sa ľudí. Boli tu všetci dôležití bohatí a vplyvní Elementi. Odpíjali si z vína, ticho sa medzi sebou rozprávali. Nepoznali Aréza, bol im ukradnutý.

„Ako sa máááte sestričky,“ objavil sa medzi našimi hlavami Paylon, môj milovaný brat. Tiahlo z neho víno a ani trochu sebaúcty.

„Paylon, si opitý?“ zamračene, no s tlmeným hlasom som sa ho spýtala.

„Rose, Rose, Rose, trochu života do toho umierania, nie?“ povedal s veľmi jasne opitým tónom. Vždy mal vyšší hlas, keď pil. Zmätene sa rozhliadol okolo seba a asi si musel uvedomiť iróniu toho, čo povedal, keďže sa začal smiať.

„Debil malý, daj sa do poriadku!“ vyhŕkla som. Tethys vedľa nás len stála a nič nevravela. Vlastne sa ani len nepohla, iba pozerala do prázdna.

„V skutočnosti som už pomerne veľký, mám sedemdesiatosem rokov, keby som bol človek, tak už som dedko,“ mlel ďalej.

„Ale nie si človek. Tu tvoj vek ukazujú tvoje činy. Tu si dieťa, Paylon,“ výhražne som sa mu pozrela do očí a zobrala ho za ruku smerom do zámku, nech si dá trochu vody.

„Kam ma vedieš? Kráľovské záhrady sú také krááásne, ešte keď sú takto vyzdobené. Pozri na tie všetky kvetinky!“

„Paylon, ako by sa cítil Aréz, keby vedel, čo vystrájaš na jeho pohrebe?“ ďalej som ho ťahala.

„Aréz... môj jediný dobrý brat. Bolo by mu to jedno, nenávidí takéto blbosti ako väčšina z nás,“ zamumlal a vytrhol sa mi. Mal pravdu, nemohla som ho viniť. Všetko, okrem farby, tu bolo rovnaké, ako na Lizinom pohrebe, neoriginálne. ‘Veľkolepý kráľovský pohreb‘ akoby to bola oslava. Ani tam nepozvali Silviana, priateľa Liz. Stále si jasne pamätám, ako sa sem snažil dostať. Chcel sa rozlúčiť, no nedovolili mu to. Na to tu bolo príliš veľa dôležitých ľudí. Je to jedna z jediných vecí, ktoré mi o tom dni žiaria jasnosťou, zvyšok si pamätám asi tak dobre, ako človek vidí v hustej hmle. A dnes je to tak tiež, Lydia ani Jordan sem nemôžu prísť. Vlastne ani nemôžu vyjsť zo svojich izieb.