Elementi: Princezná ohňa a tmy

39. Kapitola

Rosalia Laveea

„Zlepšuješ sa Seilan, tréning so mnou ti prospieva," zasmiala som sa a vyskočila spolu s drevenou palicou pripravená na úder. Moje rany sa už našťastie zahojili, takže som sa vrátila k noseniu nerolákových tričiek. Posledné dni som najviac času trávila trénovaním. Ráno bez moci na zahriatie a odreagovanie, poobede zase ovládanie tmy. Každé použitie ma bodalo pri srdci ako tisíc tŕňov ruží, avšak musela som si neustále pripomínať, že nemám na výber. Tréning pomáhal, nad tmou som mala stále väčšiu a väčšiu kontrolu.

„Rosalia, Seilan, nechcem vyrušovať, ale mohla by so sa ťa niečo spýtať Rosalia?" ozvala sa Lilian, zrovna keď som bola len kúsok od porazenia Seilana. Teraz to bude už navždy popierať.

„Lilian? Čo potrebuješ?"

„Máme tu nejakú knihu o rastlinách, záhradách poprípade sadení?" nesmelo sa pozrela do zeme.

„Nevedela som, že ťa také niečo zaujíma. Seilan by ti s tým mohol pomôcť. Určite mu pauza príde vhod," posmešne som sa naňho pozrela. On mi opätoval veľmi zmätený výraz. „Tvoja moc je zemetrasenie a nemal si záhradu v rodičovskom dome?" otázku som po tichšie namierila len naňho. Neodpovedal mi, ale zdalo sa mi, akoby som videla malú iskričku v kútiku jeho oka. Bol nadšený, že môže opäť sadiť? Nepredpokladám, že má na to priveľa času. Alebo sa potešil, že som si niečo také pamätala?

Potom sa však otriasol a oznámil: „Áno, rád pomôžem princeznej Lilian."

„Prosím ťa, len Lilian," tiež trochu zmätene vyhŕkla. Aj napriek jej rozpakom, však vyzerala byť spokojná. Spolu odišli smerom do skleníka, so Seilanom asi nebude potrebovať tú knihu. Rozhodla som sa, že nadnes aj ja poľavím s tréningom. Jeden deň ma predsa nezabije. Vrátila som teda palice na svoje miesto a pobrala sa dovnútra.

XXX

Rozhodla som sa pripraviť si čaj. Čo je lepšie ako teplo a vôňa čerstvo spraveného bylinkového čaju? To bola, ale len polovica pravdy. Chcela som vyskúšať bylinky, ktoré mi dala Orchestra, keď som ju navštívila. Doteraz som sa neodvážila ich vyskúšať, avšak myslím, že by som mala. Zapálila som oheň a nechala v ňom ohrievať vodu, zakiaľ som zabehla pre bylinky. Nechala som ich v skrinke, ktorá bola prázdna, kvôli minime oblečenia v tomto dome. Rýchlo som ich zobrala a vrátila sa dole. Spravila som presne to, čo mi orchestra povedala, nechala som ich vylúhovať vo vode a nepridala som žiadne sladidlá ani nič iné, len voda a jej bylinky.

Čakala som kým bude hotový. Nebola som si úplne istá koľko by to malo trvať, tak som to len odhadla. Hádam to nič nespraví s efektom. Horúci čaj som si naliala do bielej keramickej šálky so zlatým pásikom navrchu, z ktorého akoby padali zlaté špirály a išla si s ním sadnúť na sedačku. Keď som si ho priložila k ústam, jeho chuť bola akoby som padala do saténových vankúšikov. Horúce dúšky do mňa išli jeden za druhým. Moje chuťové bunky sa cítili, akoby išli spať a snívali o ríši zázrakov. No toto bol naozajstný zázrak! Veľmi chutný zázrak.

Seilan a Lilian boli opäť v skleníku. Bývali tam teraz často a začínalo to tak aj naozaj vyzerať. Skleník sa už zelenil rôznymi rastlinami, ktoré som netušila, ako mohli tak rýchlo vyrásť, no tušila som, že to má niečo so Seilanovou mocou. Bola som rada, že tu robí aj niečo iné, ako trénuje a trávi čas so mnou. Navyše bolo úplne jasné, že ho to neskutočne baví. Teraz som o takmer ničom inom ani nepočula. Napadlo ma, že by som teda mohla ísť za Jordanom.

„Rose! Dnes som ťa tu nečakal," pozrel sa na mňa Jordan spoza knihy, ktorú si práve čítal na posteli. Hneď ako som zatvorila dvere si sadol a narovnal sa. Podišla som ku krásnemu červenému kreslu na kraji izby. Kreslo bolo pohodlné, len tej najlepšej kvality s pekným ozdobným vankúšikom. Bolo priamo pod otvoreným oknom, takže na mňa fúkal jemný denný vánok.

„Nevieš predsa, že si prídem, ako sa mi zachce?" diabolsky som sa naňho usmiala. Spozornela som zrak na pomerne hrubú knihu vyšúchanej žltej farby. Na prednom obale bolo veľkými písmenami napísané: História Elementov Úžasný vznik nášho kráľovstva. V duši som sa pousmiala nad výberom jeho literatúry.

„Čo na ňu zatiaľ hovoríš?" spýtala som sa, úprimne som chcela vedieť jeho postoj. Odkedy sme mali náš rozhovor, sem raz za čas chodievam a vyzvedám. Rozpráva mi o krajine ľudí, o jeho čase v malej dedinke, ktorú mi spomínal, ale aj o rôznych iných veciach, ako napríklad o tých parochniach. Je zaujímavé počuť ich históriu. Ja mu na oplátku rozprávam o našej. Snažím sa vyhýbať osobnejším témam, aspoň pokiaľ mám ja rozprávať o mojom živote. On však šťastne melie o svojom.

„Heh, nevyhovuje mi štýl písania, ale inak veľmi dobre spracovaný príbeh," zasmial sa a knihu položil na nočný stolík. „Prehľadával som to tu a našiel viacero skríň plných kníh, vyzeralo to, že na všetky len padá prach."

„Čuduješ sa, keď vyzerajú tak, ako táto?"

„Inak by si ich čítala?"

„Ver či never, ale rada čítam. Len nie takéto veci, skôr niečo vymyslené. Príbehy, legendy, úniky z reality, nie niečo, čo ma do nej vhodí. No už som dlhšie nečítala, to je pravda," priznala som.

„Vieš, že verím?" vyhlásil. Nasledovala dlhšia chvíľa ticha, cez ktorú som sa pozerala von oknom. Dnes bol pokojný deň. Slnko svietilo, na oblohe nebolo ani mráčika. Začala som si to tu takmer užívať. Žiadne kráľovské povinnosti, žiadna vojna. Ach jaj, na to som myslieť nemala.

„Jordan?" otočila som sa naňho. Stále sedel na posteli a pozeral sa na mňa. „Čo spravíme s tvojim otcom?" povzdychla som. Toto nebola téma, ktorú som sem chcela ísť preberať. Avšak, čo som mala spraviť? Do očí mi stále pozeralo jasné nebezpečenstvo, ktoré som nemohla zakryť, akokoľvek veľmi som chcela mať pokojný deň, ladiaci s počasím vonku.

„Niekto ho musí zastaviť," zvážnel. Pozrel sa mi priamo do očí, ale ja som nechápala, čo bolo v jeho. Hnev? Smútok? Sklamanie? Odhodlanosť? Nejaký zvláštny mix? Musela som uznať, že jeho slová ma trochu zarazili aj keď som dobre vedela, ako svojím otcom opovrhuje. Myslím, že je viac ako jeho dedko.

„JA ho musím zastaviť, už nemôžem len nečinne prizerať tomu, čo sa deje. Robí ma to rovnako zlým, som komplic. Ale ty by si mala niečo spraviť tiež. Tvoj otec nie je dobrý človek, nie je dobrý kráľ, ty by si bola lepšia."

„Nie som pripravená, nie bez Liz," sklopila som hlavu. Chápala som, že môj otec je strašný, ale koniec koncov som bola jeho dcéra. O čo lepšia som než on?

„Tvoje dvojča? Si pripravená mi povedať, čo sa jej stalo?" opatrne, tak ako keby som mala s každým jeho slovom utiecť sa ma spýtal. Zvažovala som odpoveď, ale rozum vyhral.

„Videl si, čo Seilan a Lilian spravili so skleníkom?" zmenila som napokon tému.

„Áno, je to úžasné. Nevedel som, že spolu-" jeho slová prerušil hlasný rachot, ktorý znel, že prichádza zvonka. Bolo to akoby blesk narazil a zhodil niečo kovové. Tiež nejaké iskrenie? Nečakala som ani sekundu a pozrela sa von Jordanovým oknom, ale bolo z neho vidieť len les a hory. Vyskočila som teda z príjemného sedadla a rozbehla sa von z izby. Na chodbe som takmer narazila do Aréza s Lydiou.

„Čo to bolo?"

Ďakujem za prečítanie!