Elementi: Princezná ohňa a tmy

15. Kapitola

Lilian Laveea

Cez noc sme s ňou zostali obaja. Nemali sme dôvod vrátiť sa do hradu. Celú noc sme prerozprávali. Chvíľu som sa tvárila, že toto je len jedna z našich obyčajných hradných prespávačiek. Keď začalo svitať, musela som mu, ale povedať o tom, čo povedala Rosalia.

,,Aréz? Vieš, ako som ti hovorila o tom, ako sme boli na chodbe s Rosalie? Keď odvážali toho človeka preč?" mierne som začala. Nechcela som kaziť príjemnú chvíľu, ale musela som to zo seba dostať. Pre neho to bola tiež ťažká téma, no vedela som, že by chcel, aby som sa mu zverila.

,,Áno, samozrejme, že si spomínam. Čo s tým?" na mojich očiach videl, že sa bojím.

,,Predtým než vyšli na chodbu som ich počúvala. Rosalia mu povedala..."

,,Zradci nie sú hodní odpustenia," ticho povedal a na tele mu naskočili zimomriavky. Trochu sa pomrvil a sadol si do inej polohy.

,,Ako si to vedel?" prekvapene som sa ho spýtala. Často mi čítal myšlienky, ale stále ma to prekvapovalo. Toto síce nebola náhodná veta, ale aj tak, ako to mohol vedieť?

,,Mala si ju priam napísanú v očiach," snažil sa o úsmev, ale nedarilo sa mu to. Do očí sa mi naliali slzy. Aréz sa ma snažil upokojiť.

Pred štyrmi rokmi

,,Lia! Ar! Kam ste sa schovali? No počkajte veď ja vás nájdem!" zasmiala sa Bri. Ja a Ar sme sa schovávali za obrovskou fontánou v kráľovskej záhrade.

,,Kde steee?" zanôtila. Nedokázali sme zadržať smiech. Samozrejme hneď, ako sme sa začali smiať, presne vedela, kde sme.

,,Mám vás!" vyskočila na nás spoza fontány. My sme sa vtedy už šúľali od smiechu na zemi. Bri sa k nám s radosťou pridala. Bri je dcérou jedného otcovho komorníka a slúžky. Sú ubytovaní vo východnom krídle. V hrade sme nemali veľa detí nášho veku, a tak keď sme stretli Bri, okamžite sme sa s ňou skamarátili. Je od nás len o rok mladšia.

,,Teraz hľadám ja!" zakričala som a hneď sa postavila na nohy.

,,Hľadám tu! Raz..... dva..... tri..... štyri... päť.... šesť..."

,,Áaaaaaa," počula som hlasný výkrik. Prestala som počítať a rozbehla som sa za hlasom. Nemusela som dlho rozmýšľať, hneď som vedela, že je to jemný hlások Bri. Išla som ešte trochu rýchlejšie a dúfala som, že iba zakopla. Uvidela som Aréza, ktorý rovnako ako ja utekal s ustráchaným výrazom. Naraz sme sa pozreli k miestu, kde sme počuli výkrik. Uvideli sme dvoch vojakov, ktorý ťahali Bri preč. Zakryli jej ústa a ona len bezmocne konala nohami vo vzduchu.

,,Pustite ju! To je rozkaz!" snažila som sa o sebavedomý tón.

,,Moje rozkazy prichádzajú z vyšších miest, ako ste vy princezná," bez kúsku citu povedal.

,,Kto? Kto vám dal rozkaz?" domáhala som sa odpovede. To už pri mne bolo aj moje dvojča. Postavil sa vedľa mňa a vyzeral veľmi zmätený touto situáciou.

,,Pán kráľ," odpovedal ten druhý bez toho, aby sa na nás pozrel. Pozrela som sa na Bri, moje srdce sa takmer zlomilo. Bola vystrašená k smrti. Jeden pohľad na ňu a zaslzili sa mi celé oči. Od strachu ani nekričala. Vojaci ju držali nad zemou a ona len strnuto visela. Neviem, ako dlho som na ňu pozerala, ale vojakov to očividne prestalo baviť, keďže sa bez slova pohli a ťahali ju smerom k zámku. Nevedela som, čo mám robiť. Pozerala som sa jej priamo do očí a ona zase mne. Priam som cítila jej strach. Cítila som, ako keby sa spomalil čas. Nachvíľu sme tam boli len mi dve. Bri však zatvorila oči a tým sa môj tranz skončil. Potom sa všetko odohralo až prirýchlo. Aréz začal utekať za nimi, no oni mu zatvorili dvere priamo pred nosom. Ja som len stála, nevedela som sa pohnúť. Aréz sa však vedel, pribehol ku mne a zobral ma na ruky. Jeho super rýchlosťou nás priviedol do severného krídla za niekoľko stotín. Netušili sme, čo máme spraviť. Chceli sme sa opýtať otca, čo sa stalo, no báli sme sa. Chvíľu sme teda lem mlčky stáli na chodbe.

XXX

,,Lilian! Aréz! Čo sa stalo? Vyzeráte vydesene. Ste v poriadku? Lilian, prečo plačeš?" kľakla si k nám mama, keď nás uvidela nehybne postávať na chodbe. Vôbec som si neuvedomila, že plačem.

,,Mami? Prečo zobrali vojaci preč Bri?" povedal s trasúcim hlasom Aréz. Mama zostala zarazene stáť.

,,Neviem zlatko, asi to bol nejaký omyl."

,,Nebol to omyl! Otec im to prikázal!" zakričala som. Na záblesk sekundy sa jej zjavil v očiach kúsok strachu, ktorý sa okamžite snažila zamaskovať. Obaja sme si ho, ale všimli.

,,Určite to nič nie je, idem sa ho spýtať," ladne sa postavila a odkráčala k jeho pracovni. Nič sme odtiaľ nepočuli, takže jeden z nich musel vytvoriť zvukotesnú bublinu. Otec vyšiel von, ako prvý. Chytil nás okolo pliec a kráčal preč. My sme ho nasledovali.

,,Lilian utri si slzy," nakázal mi a aj som ho poslúchla. ,,Tak to je lepšie. Deti moje, viete je ťažké byť kráľom, niekedy musím spraviť rozhodnutia, ktoré sú naozaj ťažké. Tento svet, ktorý som vybudoval je krehký a môže sa ľahko rozpadnúť. Ja ho musím udržiavať pokope. Vaše sestry raz túto zodpovednosť budú mať tiež. Moje pravidlá sa musia dodržiavať a keď niekto tie pravidlá poruší, čaká ho trest. Už ste dosť veľkí na to, aby ste to chápali. Preto od vás teraz potrebujem, aby ste išli so mnou a hrdo stáli vedľa mňa, vašej mami, sestry a brata. Ostatní vaši súrodenci sú momentálne na pracovnej ceste. Život už tak raz funguje," pokojne povedal. Ja som, ale taká pokojná nebola. Triasla som sa od strachu z toho, čo tým myslel. Neodvážila som sa však nič povedať.

Priviedol nás až do menšej kráľovskej záhrady s malým pódiom. Bolo tu veľa stoličiek a v prednej rade som už videla Tethys a Paylona. Sedeli narovnaný a na tvári mali kamenné výrazy. Bolo tu viac ľudí, z ktorých väčšinu som poznala z videnia. Niektorí boli smutní a niektorí boli nejakým divným spôsobom nadšení. Netušila som, čo sa deje. Otec nás zobral do prednej rady a sadli sme si. Po pár minútach sa objavila aj mama a sadla si vedľa otca. Na pódium sa postavil muž oblečený v čiernom plášti.

,,Dnes tu stojím pod holým nebom, aby som uviedol svet do rovnováhy. Nášmu milovanému kráľovi niekto ukrivdil. Opovážil sa spochybniť vládnutie Kráľa Joachima, tvorca Tritanu a ochranca nášho ľudu, dnes za svoje činy musí pykať. Tento vážny priestupok nebude tolerovaný! Nikdy a nikomu! Pán kráľ Joachim, pani kráľovná Pangea, za vášho súhlasu predvolávam obvinených." Moje srdce sa zastavilo. Nie! Chvela som kričať, plakať, použiť svoju moc, všetko tu rozbiť, ale nemohla som sa ani len pohnúť. Otec ma držal svojou mocou! Nemohla som pohnúť žiadnym svalom, len som mohla žmurkať a točiť oči. Počula som, ako sa otvorili dvere, pozrieť som sa tam, ale nemohla. Videla som ich až na pódiu. Stáli tam tri osoby. Bri a jej rodičia. Snažila som sa pohnúť najviac ako sa dalo, ale oproti otcovi som bola slabá ako muška. Z očí mi začali tiecť potoky sĺz.

Ďakujem za prečítanie! Čo sa stalo pred 4 rokmi s Lilian a Arézom? O čom to všetko je? Čo sa vlastne deje?