Elementi: Princezná ohňa a tmy

46. Kapitola

Rosalia Laveea

„Chcem to naozaj spraviť?“ ticho sa spýtam do vlhkého vzduchu žalára. Netuším, ako zareagujem, keď ho uvidím. Čo môžem spraviť? Tento muž mi vlastnými rukami zničil život. Snažila som sa nahradiť strach hnevom. Nájsť v sebe tú nenávisť, ktorú k nemu cítim. Nohy ani hlas sa mi nesmeli triasť. Slabosť bola preňho ako jedlo, na ktorom by si pochutil. Zhlboka som sa nadýchla, mysliac na silnú a nebojácnu následníčku trónu, akou som.

Silná a nebojácna. Silná a nebojácna. Silná a nebojácna.

„Pustite ma k nemu,“ zavelila som posledným strážam, ktoré obkolesovali Tartarosove väzenie. Boli sme hlboko pod palácom, kde sa dalo dostať len s kráľovským oprávneným. Vojaci ma okamžite pustili a ja som vošla dnu.

V cele lietali prachové častice, zatuchnutý smrad sa nedal nevšimnúť, svetlo sálalo len z dvoch fakieľ pri vstupe, no zďaleka nevyzerala ako jedna z našich najhorších. Na prvý pohľad by som povedala, že mu tu udržiavali akú-takú čistotu. Mreže, so stopami hrdze, ma oddeľovali od priestoru, v ktorom Tartaros býval vyše roka. Spokojne si chrápal na posteli, čo bol vlastne len chabý matrac na kovových tyčiach. Nikdy som tu nebola a ani som to nemala v pláne. Neexistoval pre mňa. Avšak dnes tu stojím.

Celým mojim telom sa prehnala nechuť ba aj nenávisť. Proste si ležal. Spal. Akoby nebol stelesneným všetkého, čo je zlé. Ako to, že ho nenaháňali nočné mory? Nevidel hrôzu, ktorú spôsobil zakaždým, keď zavrel oči? Moja myseľ si bez pomocne predstavovala, ako ho zabijem. Vedela som, že to nie je správne, len by som klesla na jeho úroveň. Život za mrežami mala byť moja pomsta, pomalšia a potupnejšia. No teraz sa dostane von, aj keby len na chvíľu.

V ruke som si sformovala menší ohník, ktorý som poslala smerom k jeho posteli. Dopriala som si aspoň malé potešenie jeho nepríjemného zobudenia. Ohník dopadol na tenkú deku, tá mu zakrývala väčšinu  tela, a krásne sa začal rozširovať.

Netrvalo mu to dlho a vyskočil z matraca na nohy. Videla som mu do tváre. Telo mi zamrzlo na mieste. Chcela som polapiť dych, vzduch v miestnosti bol však zrazu ťažší, ako som mohla očakávať. Dotkla som sa chladnej kamennej steny, aby som trochu pridržala váhu svojho tela. Mráz, ktorý z nej sálal ma vrátil do reality, i keď len slabo.

S rozmazaným zrakom som postrehla jeho šialený tanec, snažiaci sa zahasiť nepoddajné plamene. Možno by ma to niekedy aj potešilo, ale ani jeho utrpenie mi nedokázalo priniesť radosť. Jediné, čo mi dokázal dať je skľučujúci pocit v hrudi.

„Rose, nečakal som, že ma prídeš pozrieť,“ usmial sa na mňa, keď si ma všimol. Krivka na jeho perách vyzerala tak úprimne, až by som jej mohla veriť, keby som dobre nevedela, že to je všetko, čo to je: krivka na tvári.

„Rose, ma volá len rodina a moji blízky. Ty nie si ani jedno,“ odsekla som mu. Zostala som opretá pri studenej stene, aby som získala potrebnú oporu. Jeho červené oči sa leskli v prítmí. Podobné mojim, no jeho mali nádych fialovej. Dlho nestrihané tmavo hnedé vlasy mu zabraňovali vidieť jasne. Nevyzeral, že by mu to prekážalo.

„Takto sa správaš k svojmu prvému bratovi?“ zažmurkal a priblížil sa bližšie k mrežiam, ktoré nás, našťastie, oddeľovali. V jeho pohľade sa odzrkadľovalo len zlo. Nemohla som ho vidieť inak, ako stelesnenie smrti. Všetka nenávisť k nemu sa mi vrátila, ako sa karma vráti k vinnému. To ma držalo na nohách, ten oheň, ktorý mi horel v srdci, tá zášť.

„Ako si sa ty správal k svojej staršej sestre?“ namierila som naňho ľadový pohľad, s úmyslom zabíjať, s ním to však nepohlo. Moja nevraživosť k nemu opäť stúpla.