Elementi: Princezná ohňa a tmy

32. Kapitola

Lilian Laveea

Ja a Aréz sme si vybrali izbu, ktorú sme mávali vždy a Lydia bola v izbe hneď vedľa nás, ale bola taká unavená, že si radšej hneď ľahla. Rozhodla som sa, že aj ja si pôjdem skúsiť ľahnúť a zaspať. Aréz vedľa mňa už spokojne odfukoval, dokázal spať ako normálny človek. Ja som to nemala také jednoduché, v posledných dňoch sa mi ťažko zaspávalo, ešteže som nepotrebovala spať každý deň, to by sa mi nepodarilo už vôbec. Otočila som sa na druhý bok a privinula som si bližšie k sebe periny. Pomaly som cítila, ako ma premáha únava, nakoniec som jej úplne prepadla.

XXX

Zobudila som sa hneď, ako som počula zaškrípanie dverí. Nasledovali tichučké krôčiky. Napadlo mi to najhoršie a rýchlo som sa posadila na posteľ, pripravená bojovať. Neuvidela som však niekoho, kto by nás chcel zabiť, ale Lydiu, ktorá sa potichu prikrádala k našim posteliam. Z druhej strany miestnosti sa už otočil aj Aréz a s ospalými očami sa pozeral na Lydiu.

„Prepáčte, že som vás zobudila. Nemohla som spať,“ nesmelo povedala a zostala stáť v strede izby. Ešte stále bola vonku tma, no netušila som, koľko môže byť asi tak hodín.

„Poďme sa teda spolu nadýchať čerstvého vzduchu. Samozrejme iba na pozemku,“ navrhol Aréz. Všetci sme súhlasili a v našich pyžamách sa pobrali von. Nebolo tu najteplejšie, ale očakávali sme horšie. Aj napriek tomu si Lydia preplietla ruky na hrudi. Prešli sme sa okolo sídla v úplnom tichu. Všetci sme si užívali ticho a prekrásnu nočnú oblohu, ktorá hrala malinkými aj väčšími hviezdičkami. Nebolo vidieť ani mráčika, takže náš výhľad bol jasný. Ticho zrazu preťal... výkrik? Ja s Arézom sme nadskočili, zakiaľ čo Lydia sa na nás nechápavo pozerala. Neznelo to ako človek, možno to bolo nejaké zviera? Započúvala som sa do ticha, snažila som sa nájsť odkiaľ ten zvuk prišiel. Chvíľku mi to trvalo, ale našla som kroky. Niekto utekal! Bolo ich tam viac..

„Čo sa deje? Čo počujete?“ spýtala sa nás Lydia. Povedali sme jej o záhadnom výkriku a krokoch. „Musíme to ísť preskúmať! Čo keď je niekto v nebezpečenstve?“ vykríkla a okamžite zamierila k bráne. S Arézom sme sa na seba pozreli, obaja sme mysleli na to isté. Vzápätí sme už pri nej stáli a zablokovali jej cestu.

„Nemôžeš ísť von, je to nebezpečné. Možno je to len planý poplach,“ povedala som jej, no v tom istom okamžiku som započula ďalší výkrik.

„Počuli ste to znova, však? Vidím to na vašich očiach. Budem s vami, ste predsa super silní, nie? Nič sa mi nestane,“ nečakala na odpoveď, pretlačila sa pomedzi nás rovno k bráne. Mala pravdu, nemohli sme to nechať tak. Porazene sme ju nasledovali a vydali sa do tmavého nočného lesa.

Listy stromov sa ohýbali pod tichým nočným vánkom. Všade naokolo bolo ticho, ktoré sme mohli cítiť až v kostiach. Stromy boli tak blízko pri sebe, že sme nedokázali vidieť ani jagavú oblohu a tým nám tienili aj posledné kúsky svetla. Ich korene siahali nad zem a prepletali sa medzi sebou, preto bol každý krok nebezpečný. Všetci sme sa držali za ruky s Lydiou medzi nami, keďže tá nemohla vidieť nič. Kráčali sme za zvukmi, ktoré sme stále mohli raz za čas počuť.

Po chvíli sa postavenie stromov trochu zriedilo a mohli sme vidieť lepšie. Vtedy sme to začuli naozaj veľmi blízko – výkriky, kroky, hlasné dychčanie a... vrčanie? Doteraz sa všetok tento hluk zjednocoval do jedného nerozlíšiteľného šumu rôznych tónov, no už som to počula jasne. Bolo však neskoro, spoza stromov sa na nás vyrútilo nejaké zviera. Lydia sa zľakla a hlasno zakričala, v panike som pustila jej ruku. Vďaka mojim rýchlim reflexom som sa vyhla z cesty toho, čo som videla len ako šedú guličku. Lydia také šťastie ani reflexy nemala a zviera sa jej šuchlo o nohu. Skontrolovala som, či je v poriadku, no vyzerala byť len vystrašená. Okamžite som teda zaostrila zrak a pozrela sa smerom, ktorým zviera išlo. Bol to vlk! Dokonca traja! Predtým som si ich vôbec nevšimla. Tí dvaja boli omnoho drobnejší, museli to byť ešte len mláďatá. To znamenalo, že väčší vlk je pravdepodobne ich matka! Na moje prekvapenie si nás vlčica vôbec nevšímala, otočila sa a vrčala smerom, z ktorého pred chvíľou vybehla. Jej mláďatá sa schovali za ňu v strachu.