Elementi: Princezná ohňa a tmy

44. Kapitola

Lilian Laveea

„Už som tu," pribehla Rosalia. Pichlo ma pri srdci, keď som si uvedomila, že je čas.

„Ja... ja neviem, čo chcem spraviť," povzdychla som si a slzy, ktoré som už nedokázala udržať, sa mi začali nekontrolovateľne vylievať z očí.

„Um, ja by som mala nápad. Neviem, či sa ti to bude páčiť, ale ľudia majú vo zvyku hádzať do fontán peniaze a niečo si priať. Mohli by sme do fontány hodiť niečo, čo by ho reprezentovalo a myslieť naňho či vysloviť aj nejaké malé prianie. Rozlúčiť.. sa s ním," pri slove rozlúčiť sa Lydii zlomil hlas. Zatajila som dych v očakávaní, čo Rosalia povie na rozlúčenie sa s naším bratom ľudskou tradíciou. V poslednej dobe však vyzerá pomerne naklonená k ľuďom, aspoň od kedy tu je Jordan a Lydia.

No ona len potriasla hlavou na znak súhlasu, a tak sme sa pustili do hľadania vecí, ktoré by ho reprezentovali. Lydia si vybrala kvet zo záhrady, vraj vonia ako jeho úsmev. Rosalia si zvolila skutočnú mincu, ktorá mala znak jeho moci. Všetci členovia kráľovskej rodiny mali vlastnú, každá s inou hodnotou.

Na druhej strane mne chvíľu trvalo, kým som sa rozhodla, čo hodím do fontány. Jeho knihu? Nie, nezničím predsa celú knihu. A rozhodne nemôžem utopiť žiadne zviera.

Vtedy som si spomenula! Bojovníci osudu, posledný obrázok, ktorý som nakreslila Arézovi. V ten deň.. som ho mala vo vrecku svojich šiat. Je zázrak, že sa neroztrhol či nezhorel, ale bol zašpinený od krvi. Ktovie koho krvi... Nakreslila som ho pre Aréza, ako pripomienku, že spolu zvládneme všetko. No nezvládla som ochrániť ani jeho ani seba, a preto je mŕtvy. Kvôli mne.

Obrázok je pošpinený nie len krvou, ale aj tým, čo sa stalo. Odkedy som ho objavila, som sa naň ani nepozrela. Schovala som ho do zásuvky v mojej izbe, kde aj zostal. Jediný pohľad do mňa vrážal tak bolestivo, ako blesky v ten deň. Bol zosobneným nádeje a večného puta, no teraz symbolizoval smrť. Možno práve preto to musel byť tento obrázok.

Zabehla som poň do mojej izby a rýchlo sa vrátila, aby na mňa nemuseli pridlho čakať.

Všetky tri sme si sadli vedľa seba na okraj fontány, tak aby sme formovali dokonalý trojuholník. V rukách som pevne zvierala obrázok. Lydia sa ku mne naklonila, chcela vidieť, čo som priniesla. Jej pohľad sa mi zavŕtal do duše. Veľmi dobre si pamätala moju kresbu. Nebola som si istá či to bola len moja bujná fantázia alebo som naozaj videla, ako sa v jej očiach odohráva ten deň. Odvrátila som zrak. Nemohla som hľadieť do jej lesklých zreničiek. Bolo to, akoby som sa pozerala do zrkadla, ktorému som sa tiež posledné dni vyhýbala.

Ako bola naklonená, vytŕčalo jej spod voľných šiat bruško. Už pravidelne kopalo. Ach, taký čistý a nevinný život, ktorý bude prinesení do tejto smrti.

„Začnime," prerušila môj tok myšlienok Rosalia. Jedna po druhej sme vhodili naše vybrané predmety do vody. Moja kresba sa pomaly rozpúšťala na hladine rozvírenej vody. Zmývala sa aj krv, ktorá ho špinila. Možno aj deštrukciou nastane čistota.

Nedobrovoľne som si spomenula na jagavé slnko, ja a Aréz. Ešte sme boli len malé deti behajúce po záhrade. Netušili sme krutosť sveta. Zložili sme prísahu, že budeme navždy spolu. Je to jedna z prvých spomienok, ktoré si pamätám. A bol tam on. Keď som bola šťastná, bol tam. Keď som prvýkrát spoznala smrť, bol tam. Keď som študovala, bol tam. Keď som trénovala, bol tam. Vždy tam bol. Vždy.

Zatvorila som oči, čo mi z nich vytlačilo ďalšie slzy. Teraz tu nie je. Práve som bez neho bola najdlhší čas. Nikdy sme sa takto dlho nevideli. Najhoršie na tom je, že tento rekord budem už len prekonávať, nevynuluje sa. Každý deň ho o jeden deň dlhšie neuvidím. Každý deň budem o jeden deň ďalej od jeho smiechu. Od našich spomienok.

Rose ma chytila za ruku a Lydia sa k nej z druhej strany pridala. Ich stisk bol odlišný. Rosaliina pevná ruka mi dodávala stabilitu, zatiaľ čo Lydiina rúčka sa triasla a utvrdzovala žiaľ, ktorý víril všade navôkol nás. Obe mi pomohli. Cítila som sa podporená aj videná, no aj zlomená.

„Kdekoľvek si, Aréz, prajem ti šťastie, pokoj a kľud. Odlúčený od nás, avšak len vo fyzickej forme. V našich myšlienkach budeš pretrvávať po samotný koniec sveta. Po koniec energie," s tenkým trasľavým hláskom hlesla Lydia. Na malý zlomok sekundy som mala pocit, že ho cítim, ako mi dal na rameno. Akoby mi povedal, že všetko bude v poriadku. Na tú stotinu zo mňa opadla tiaž, ktorá na mňa padala ako ťažké kamene každým dňom a každou minútou.

No sekunda prešla. Balvany na mňa opäť padli, ale tentokrát nie postupne. Všetky naraz. Takmer som mohla cítiť, ako mi zlomili chrbticu.

Nemohla som dýchať, zatmelo sa mi pred očami. Hlava sa mi krútila, pritom som nehybne videla jedno miesto. Moju premočenú kresbu. Rozplývajúcu sa ako naše puto. Nebol tu. Necítila som ho. Nikde nebol. Nikde. Snažila som sa do seba dostať viac kyslíku rýchlejším dýchaním, no len som sa viac dusila. Musím odísť. Nemôžem tu byť. Nemôžem tu byť.

Prudko som sa postavila. Utekala som smerom k hradu. Musela som byť kdekoľvek len nie tu.

Rosalia Laveea

Moje srdce ešte stále bilo aj keď som už kráčala po veľkom schodisku. Možno som si tam ani nezaslúžila byť. Chcela som podporiť Lilian, ale nedarilo sa mi. Aj keď som si tým prešla tiež, sama netuším, ako nájsť správne slová. Pravda, asi žiadne nie sú. Chvíľu som rozmýšľala či za ňou pôjdem, no nakoniec som sa rozhodla, že potrebuje byť nejaký čas sama, bez rozptýlení.

Nastal teda čas ísť za Jordanom. Môj otec ho má v pláne vyhodiť a to by mal počuť odo mňa. Potrebujem zistiť či bude v poriadku. Už mi raz naznačil, že s ním musí niečo spraviť on, to je však nebezpečné. Musím vedieť jeho plán. Ak by sa Jordan stal kráľom, zrušil by nájazdy na naše územie. Ale môjho otca v láske nemá, i keď kto má? Určite by prišli by k nejakej mierovej dohode. Otec ľudí, na rozdiel od čarodejov, nikdy nechcel vyhubiť, sám vyzerá otrávený a unavený touto zbytočnou vojnou.

S každým klopnutím mojich topánok na mramorovej podlahe severného krídla som sa približovala bližšie k jeho izbe. Bližšie k odpovediam na otázky, ktoré mi behali hlavou.

„Rose!" ozvalo sa za mnou a okamžite mi vtrhol do nosa pach alkoholu, podľa čoho som okamžite vedela, kto to je. Paylon. Ešte určite nevytriezvel z pohrebu, pokiaľ sa od vtedy neopil viac.

„Čo chceš?" vyštekla som.

„Máš niekam na-na-mierené?"

„Nie na žiadne dôležité miesto," klamala som, no nevyzeralo to tak, že by ma vo svojom stave prekukol.

„Skvelé. O-otec nás všetkých zvoláva do ov-vl-álnej pracovne na poradu ohľadne tej svine," prešiel predo mňa, akoby mi chcel ukázať cestu, aj keď dobre viem, kde je oválne pracovňa, ale takmer spadol. Len som nad tým prevrátila oči.

„Akej svine?"

„Tej naj-naj-väčšej pred-dsa. Zahrabanej kozičky." Ešte len pred asi hodinou som uňho bola. Čo by mohol opäť chcieť? Povedal, že to rieši a bude to riešiť bezo mňa. Paylon nešikovne odskackal smerom k pracovni a ja som ho umorene nasledovala.

Ďakujem za prečítanie!