Elementi: Princezná ohňa a tmy

55. Kapitola

Lilian Laveea

Triasla som sa. Triasla som sa. Triasla som sa. Nad ničím iným som premýšľať nedokázala.

Myslím, že mi z očí tiekli slzy. Myslím, že ma Seilanove pevné ruky pridŕžali okolo pásu, aby som nespadla. Myslím, že moje srdce ešte stále bilo. Myslím, že som počula zmenu zvuku, keď sme kráčali po blate. Myslím, že ma vyrušilo hlasné klopkanie dvoch párov topánok na kamennej podlahe, keď sme kráčali po schodoch. Myslím, že sa od stien odrážal Seilanov chlácholivý hlas. Myslím, že som mu neodpovedala.
Ničím som si nebola istá.

Nie, to nie je pravda. Bola som si istá tým, že je môj brat mŕtvy a ja som bez neho beznádejne stratená. Neviem, čo robiť, ani ako sa správať. Celý môj život mi bol oporou, mojím najlepším priateľom. Teraz ma tu na všetko nechal samu. Chcela som sa hnevať, chcela som kričať, ale ani jedno mi nebolo dopriate. Slová aj krik boli zaseknuté v mojej hrudi a ťažili ma ako kovová reťaz ťahajúca ku dnu oceánu. Aj tak za nič nestáli, možno len trochu úľavy, i tá nebola zaručená. Bolo však niečo zaručené? Smrť. Môžeme sa nazývať nesmrteľnými koľko chceme, aj tak si príde po nás všetkých. No Aréz do nej ani nestihol ponoriť kúsky nôh a už ho vzala do útrob bez svetla.

„Lilian?“

Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som si uvedomila, že niekto povedal moje meno. Poobzerala som sa dookola, pretože som nedokázala zistiť, odkiaľ tento hlas vychádzal. Našla som len Seilanovu podporujúcu tvár.

„Hm?“ viac som nezvládla. Mala som sucho v ústach, každé slovo sa zaseklo v krku a nejaké magické sily mu nedovolili postúpiť ďalej.

„Zavediem ťa do tvojej izby?“ opatrne hovoril. Vtedy mi došlo, že sme stáli pred schodiskom vedúcim k severnému krídlu, nevedno ako dlho. Necítila som sa na ďalšie ‘hm,‘ tak som radšej len prikývla. Ani som si nevšímala, ako stúpame. Nebola som si istá či je moja hlava prázdna alebo plná.

„Princezná Lilian!“ hlas, ktorý som nespoznávala sa ozýval prázdnymi chodbami nášho hradu. Moja hlava sa len veľmi pomaly otočila k smeru, odkiaľ ten zvuk vychádzal. Behom sa ku mne približovala žena staršia odo mňa.

„Čo sa deje?“ spýtal sa namiesto mňa Seilan.

„Je to.. je to...“ už stála pri nás, avšak bola zadýchaná, akoby práve prebehla cez celý hrad dvakrát. „....to ľudské dievča. Bude... mať skorý pôrod.“

Moja myseľ sa na sekundu zasekla, len aby začala fungovať na plnú rýchlosť. Dieťa. Teraz. Bábätko.. dobre. Nič som ešte nepremyslela, mala som tomu venovať viac času. Všetko sa deje tak rýchlo. Je Lydia v poriadku? No asi nie. Musím ísť za ňou. Kde je?

Poslednú otázku som vyslovila nahlas a už som sledovala tú pani chodbami. Sústredila som sa na jej chrbát zahalený bielymi šatami, aby som z nej nikdy nespustila oči a nasledovala ju. Netrvalo dlho, kým sme sa objavili v liečiteľskej časti hradu. 

„Lydia?“ uvidela som ju ležať v posteli. Zhlboka dýchalaNie, nie, nie. Čo spravím? Sama som zrútená ako umierajúci strom, ktorý nezvládol svoju vojnu proti parazitom. Musím ju podržať. Musím byť pri nej. Silná pre ňu. Je to moja najlepšia priateľka, a tých som sa neodvážila mať príliš dlho. 

Bri.

Jej meno je ako ozvena V mojej hlave, ktorá nikdy neutichne. Bola som príliš malá, aby som dokázala niečo spraviť. Príliš naivná. Už nie. Lydiu A toto dieťa ochranim. Môj otec mi nebude stáť v ceste priateľstva ani žiadneho iného vzťahu. Čas na strach skončil. Ochranim tých, na ktorých mi záleží, nikto sa už nikdy nepostaví do cesty môjmu priateľstvu. Sľúbila som jej, že bude v bezpečí, a tak sa aj stane. 

Lydia pri mne stála a nikdy ma nesúdila. Vždy bola milá aj napriek všetkému čím si prešla. Aj ja chcem taka byť. Vždy som taká chcela byť. Silná. Nie neistá, ponorená do svojho strachu. Ona aj jej diaťa budú mať všetko, čo budú potrebovať. Ak budeme musieť utečieme do Tasmánie. Je to ďaleká cesta, ale nie nemožná. Nechcem opustiť mojich zostávajúcich súrodencov, no nebudem váhať, ak k tomu príde. Nakoěko mi je to ěúto, nikdy sme si neboli blízky, všetci sú minimálne o pařdesiat rokov starší odo mňa. Možno by si ani nevšimli, že tu nie som. 

“Neboj, som tu. Všetko bude v poriadku.” pribehla som k nej a chytila ju za ruku.

Tentokrát kratšia, ale onedlho vyjde ďalšia!!