Elementi: Princezná ohňa a tmy

35. Kapitola

Lilian Laveea

Všetci traja sme sa zobudili trochu nie vo svojej koži. Po zážitkoch včerajšieho večera ani jeden z nás dobre nespal. Bolo strašné, pozerať sa na to, ako tá nevinná levica zomrela, priamo pred zrakom svojich detí. Snažila som sa to zo seba otriasť, no pravda je, že mi to pripomenulo nejaké nepríjemné spomienky, na ktoré som teraz nechcela myslieť. Zišla som radšej dole do kuchynky, aby som si pripravila čerstvý čaj.

„Jordan? Prepáč, nikoho som tu nečakala, je ešte skoro,“ zahanbene som sa pozrela do zeme. Nemala som na sebe nič vyzývavé, no aj napriek tomu som mala len svoje pyžamo, čo mi prišlo nevhodné.

„Nie, nie, to je v poriadku, len som si chcel dať pohár mlieka,“ odpovedal. On bol na rozdiel odo mňa už oblečený a vyzeral, že už bol hore dlho. Prešla som okolo neho, aby som si dala zohriať vodu na môj čaj. Nechcela som byť neslušná, no musela som sa spýtať.

„Akoto, že ťa Rosalia ochraňuje?“ zaskočila som ho, hneď z rána takúto otázku nečakal. S údivom sa na mňa pozrel a viac sa vystrel. „Prepáč, musela som sa spýtať. Rosalia, ktorú poznám, by ťa na mieste zabila,“ pri tom, ako som vyslovila slovo zabila, mi naskočili zimomriavky na chrbte.

„Neviem, ako ti na túto otázku odpovedať. Ani ja sám som niektoré jej reakcie nepochopil. Nemala by si to skôr vedieť ty? Si predsa jej sestra,“ vrátil mi moju otázku. Vedela som, že to nemyslí zle a naozaj ho zaujímala moja odpoveď, ale aj tak mi to trochu ublížilo. Hlavne preto, že to bola pravda. Bola som jej sestra a mala by som to vedieť. Tak to však v našej rodine nefunguje.

„S Rosaliou si nie som blízka. Vlastne so žiadnym z mojich súrodencov okrem Aréza. Môžem si len domýšľať, tak ako ty. V našej rodine nepanuje ‘rodina nadovšetko‘ pokiaľ si si to ešte sám nevšimol,“ povzdychla som si.

„Nemám súrodencov, takže nechápem tejto dynamike, ale mám svoju skúsenosť so zložitými rodinnými vzťahmi,“ odpil si z jeho pohára s mliekom. Vyzeral, že by ešte pokračoval, no do kuchynky prišla očividne unavená Lydia. Keďže mal Jordan svoj pohár už takmer vypitý, rýchlo do seba hodil, čo v ňom zostalo a zdvorilo sa od nás vzdialil.

„Ako sa ti spalo?“ začala som nevinnou otázkou.

„Povedzme, že to nebol ten najhlbší a najružovejší spánok, ale stále lepšie v hodvábnej posteli ako na studenej zemi v lese,“ smutne sa na mňa usmiala. Namiesto odpovede som len letmo prikývla.

„Dala by si si čaj?“ spýtala som sa a ukázala na vriacu vodu, pri ktorej som práve stála.

„Áno, ďakujem. Včerajšia noc bola...“ zasekla sa a vyzerala, že sa snažila nájsť správne slová.

„Chápem,“ prerušila som po chvíli ticho. Lydia sa na mňa vďačne usmiala, pretože stále nevedela, ako správne popísať včerajšie udalosti.

„Aréz bol naozaj hrdinský. Nebolo úžasné, ako sa hodil pred tú kopiju, aby zachránil tie vĺčatá a ich matku?“ pozrela sa kamsi do neznáma. Otočila som sa tak, aby som lepšie videla jej výraz tváre. Bola.. zasnená? Jej nálada sa práve premenila od unavenej a smutnej na.. šťastnú?

„Áno, môj brat zbožňuje zvieratá každého druhu. Nikdy by žiadnemu neublížil a určite by nenechal ani nejakých bezmozgov, aby im ublížili,“ zamumlala som si, tak potichu, že som bola prekvapená, ako dobre ma Lydia počula.

„Aj ja zbožňujem zvieratá! Také krásne stvorenia, nechápem, ako by im niekto mohol chcieť ublížiť,“ potriasla hlavou na znak nesúhlasu. Čaj už bol hotový, a tak som ho naliala do pozlátených šálok. Jednu šálku som podala Lydii a bez slov sme sa dohodli, že si radšej pôjdeme sadnúť do obývačky. „Nemá nádherný úsmev? Vieš, ten kedy je naozaj šťastný. Keď mu žiaria oči ako tisíce nádherných ohňostrojov na čistej nočnej oblohe. Kútiky jeho úst sa zdvihnú hore a na čele sa mu objaví jemná žilka,“ pokračovala v rozprávaní. Netušila som, ako na takéto niečo odpovedať, tak som len nezaujato prikyvovala. Čo by som jej na takéto niečo vôbec mala odpovedať? Odkiaľ vôbec prišla takáto zmena nálady? Sadli sme si na sedačku, a tak som sa pokúsila o zmenu témy.