Stepsister [Dokončené]

Úkryt

,,Nikdy nie si ticho." Začal.

,,Tak teraz som." Zamrmlala a sledovala bočné okno.

,,Prečo?" Spýtal sa. ,,Dotkli sa ťa nejak?"

,,Nie." Pokrútila som hlavou.

,,Tak potom?" Nervózne klopkal po volante.

,,To je jedno." Otočila som sa viac do strany a nenápadne si utrela slzu.

Mathanael prudko zabrzdil a zostali sme stáť uprostred cesty. ,,Nepohnem sa odtiaľto, kým nedostanem odpovede!" 

Mlčala som.

,,Lotty!" Skríkol zúfalo.

,,Odídeš, však?" Šepla som tichým hláskom.

,,O tom to je?" Vzdychol.

,,Ak by som tam nešla, všetko by bolo fajn! Ak by som zostala u Daisy, nezaútočili by a ty by si zostal pri mne. Teraz odídeš ako naposledy!" Vykríkla som.

,,Lotty." Šepol a oprel sa o sedadlo.

,,Nie, Lotty. Prestaň sa hrať na mafiána. Odkedy ma tvoji rodičia adoptovali, bolo viac ako jasné, že si ma mafia nájde. Nijak sa nedalo utiecť a dobre to vieš, len klameš samého seba." Skríkla som.

,,Všetko, čo som robil, som robil pre tvoje bezpečie!" Buchol do volantu až zatrúbil.

,,Bullshit!!!" Otvorila som dvere, vzala si kabelku a bola rozhodnutá ísť radšej pešo.

,,Kam ideš?" Spýtal sa prekvapene ale zabuchla som dvere a spravila pár krokov. Počula som ako otvoril a vystúpil. ,,Stoj." Pribehol ku mne.

Schmatol ma a pobozkal. Začal ma bozkávať srdcervúco, bolestivo, trýznivo, hladne a zúfalo. Všetky tie pocity sa bili v tých bozkoch a to ma desilo.

,,Vráť sa do auta, prosím," šepol. ,,Chcem už byť v apartmáne."

Sklonila som hlavu a odišla si naspäť sadnúť. Do apartmánu sme sa dostali o pol hodinu neskôr. Mama varila večeru, zatiaľ čo otec telefonoval s veľmi nahnevaným tónom.

V tomto apartmáne som bola len párkrát. Páčilo sa mi, že sem viedol samostatný výťah a vošli sme rovno do obývačky.

Všetko bolo ladené do tyrkysovo bielej farby s miestami zlatou. Zariaďovala to tu mama. Kuchyňa a jedáleň boli spojené a na chodbe boli len troje dvere. Dve spálne a jedna kúpeľňa.

,,Idem sa osprchovať." Šepla som a kráčala do izby, v ktorej som naposledy spala.

Položila som si tašku a vzala si jedno letné pyžamo. Prešla som do kúpeľni a zapla sprchu. Stála som pod ňou naozaj dlho a umývala sa.

Vyšla som von oblečená a zbadala Nathanaela s otcom sedieť v obývačke s notebookom a telefónmi v rukách. Bolo viac ako jasné, že riešili to, čo sa stalo. Prešla som do kuchyne a posadila sa za barovou stoličkou.

,,Ako sa cítiš?" Spýtala sa mama.

,,Nič mi nie je." Zamrmlala som.

,,Čo ťa trápi?" Spýtala sa.

,,Konečne mám Nathanaela naspäť a teraz kvôli tomu, čo sa stalo, odíde." Vzdychla som a zadržala slzy.

,,Nedokáže odísť nastálo." Pousmiala sa.

,,To nemôžeš vedieť. Spravil to raz, spraví to znovu." Ľahla som si s hlavou na linku.

,,Pozri," postavila sa predomňa. ,,Nathanael bol vychovaný aby riešil veci s chladnou hlavou ale pri tebe to nevie. Možno je to preto, že si jeho sestra."

Nemala som chuť zdvihnúť hlavu, pretože som bola červená ako paprika pri tej predstave. S Nathanaelom sme boli čokoľvek ale nie brat a sestra.

,,Som na teba hrdý, Lotty." Vošiel otec a pobozkal ma na vlasy.

Potichu som sa usmiala a zdvihla hlavu. Všimla som si medzi dvermi opretého Nathanaela.

,,Zistili ste niečo?" Spýtala sa mama.

,,Tí muži boli nájomní zabijaci z mafie," zamračil sa Nathanael. ,,S mafiou, s ktorou máme uzatvorený mier. Takže hneď zajtra ráno odchádzam do Talianska na menšiu návštevu."

,,No nič. Idem si ľahnúť." Postavila som sa a kráčala z miestnosti.

,,Nejedla si." Ozvala sa mama.

,,Nie som hladná." Odvetila som a prešla som bez slova okolo Nathanaela.

Odišla som do izby, neunúvala som rozsvietiť si svetlo a ľahla si. Rozplakala som sa a zaspala. Bol to náročný deň a zajtrajšok bude ešte ťažší po emocionálnej stránke.

Zobudila som sa neskoro v noci a videla Nathanaela. Vyzliekal sa z nohavíc a zostal len v trenírkach.

Ľahol si ku mne, chytil ma za brucho, pritlačil si ma k sebe ale dotkol sa miesta, kde som dostala tú najväčšiu ranu.

Sykla som od bolesti a v sekunde ma pustil. ,,Čo sa deje?"

,,Dotkol si sa brucha. Tam som dostala silnú ranu. Asi tam budem mať modrinu." Zašepkala som a otočila sa k nemu.

,,Mala si ísť k lekárovi." Vzdychol.

,,Nič nemám zlomené." Zamrmlala som.

,,Mal som nato myslieť." Bol nahnevaný.

,,Prestaň, sa zo všetkého obviňovať. Môžem si zato sama. Mala som byť rýchlejšia." Zamračila som sa.

,,Mrzí ma to." Vzdychol.

,,Nemusí," otočila som sa mu chrbtom a pritúlila sa k nemu. ,,Len ma drž."

,,Budem. Toho sa báť nemusíš." Pobozkal mi plece.

Musím.

Vedela som, že ráno, ak otvorím oči, budem sama. Odíde. Odíde a opäť ma nechá samú. Nepovie mi ahoj, nerozlúči sa a ani mi nedá bozk na rozlúčku.

,,Som rád, že sa vieš ubrániť." Hladkal ma.

,,Otec ma trénoval." Zatvorila som oči.

Nemohla som si pomôcť ale prestávala som vnímať. Cítila som sa v bezpečí. Oči mi samé padali, až som nakoniec zaspala.