Stepsister [Dokončené]

Nočné kino, časť I.

Ležala som v posteli a usmievala som sa na stenu ako dvanásť ročná tínedžerka. Ako to je možné, že sa mi toto deje?

Zaspala som a zobudil ma jeden jediný hlas.

,,Niekto tu zabudol naše rande." Počula som jeho hlas.

Oči som otvorila dokorán a vyskočila z postele. Pozrela som na otvorené dvere a zbadala ho tam.

Úzke biele tričko s krátkym rukávom mu nádherne tvarovalo telo. Tepláky v rovnakej farbe mu sedeli a vyzeral úplne božsky.

,,Hneď!" Skríkla som a rozbehla sa do šatníku.

Obliekla som si čierne tepláky, biele tielko a rýchlo sa očesala. Obula som si čierne botasky a dala si na hlavu čiernu šiltovku.

Len čo som vyšla, začal sa smiať. ,,Vyzeráme ako figúrky zo šachovnice."

,,Samozrejme. Som čierna kráľovná." Žmurkla som.

,,To máš úplnú pravdu." Usmial sa na mňa.

Keď som prechádzala okolo neho, chytil ma za ruku a pritiahol k sebe. ,,Niečo si zabudla."

,,Čo?" Šepla som a pozrela mu do očí.

Prstom ukázal na pery. Obzrela som sa, či niekto niekde neni a nebol. Postavila som sa na špičky a dala mu bozk. Jemný, malý a rýchly.

Odtiahla som sa a hanblivo spravila krok vzad.

,,To nebol bozk." Usmial sa.

,,Bol." Zdvihla som nos.

Spravil krok ku mne, oprel sa o zárubňu zamnou a chytil mi bradu.

,,Toto je bozk." Len čo to dopovedal, vášnivo mi vnoril jazyk do úst.

,,Čo ak nás niekto uvidí?" Šepla som.

,,Nikto v dome nie je. Rodičia hrajú v letnom domčeku poker." Usmial sa.

Potiahol ma za ruku a začali sme kráčať smerom dolu. Vybehli sme von a pred domom stále auto, ktoré som nepoznala.

,,Koho je?" Spýtala som sa.

,,Moje." Odpovedal a kľúčom ho odomkol.

,,Fakt?" Zhíkla som.

Nebol to môj štýl auta ale úplne presne som si vedela predstaviť Nathanaela za volantom. K nemu sa to auto hodilo. Ja som mala drahé auto ale toto bol iný level.

,,Tak ideš?" Otvoril dvere na spolujazdcovej strane.

Bez váhania som odcupkala do jeho auta a posadila sa tam. Zatvoril zamnou dvere a prešiel na druhú stranu. Nasadol do auta a naštartoval.

Vyrazili sme na cestu. Keďže bývame na okraji mesta pri lese, trvalo to niekoľko desiatok minút.

,,Kam ideme?" Spýtala som sa.

,,Nevyzvedaj." Usmial sa a sledoval cestu.

Ruku, ktorú držal na páke, mi položil na stehno a palcom ma hľadil. Nadýchla som sa a vo vnútry panikárila. Priložila som svoju ruku na jeho a naše prsty sa preplietli. Zdvihol naše ruky, priložil k perám a pobozkal ma na ňu.

Pomaly sa moje telo začalo uvoľňovať. Všetko bolo tak prirodzené, že som ani len nerozmýšľala nad niečim iným.

Prešli sme cez centrum mesta a šoférovali von z mesta druhou stranou.

,,Chceš ma uniesť?" Vtipkovala som.

,,To nepotrebujem robiť. Ideš aj dobrovoľne." Žmurkol na mňa.

Prekvapilo ma, že sme išli opäť do lesa. Poznala som okolie ale nikdy som tu nebola v noci. Začala som rozmýšľať, prečo sem ideme ale mlčala som.

Zastavili sme. Nathanael zdvihol rampy, pred ktorými sme stáli a vyrazili. Išli sme po malej úzkej cestičke s miernym stúpaním do kopca. Sledovala som okolitú tmu a nenapadalo ma, prečo sme tu.

Zastavili sme na prašnej pôde na konci lesa. Predomnou bola nádherná hviezdna obloha, plná hviezd a mesiac krásne žiaril na celú oblohu.

Nathanael potočil kľúčikom a auto sa vyplo. Obaja sme vystúpili von a ihneď som išla pozrieť bližšie. Prekvapením bolo, keď zem končila o kúsok ďalej. Stáli sme na menšom útese a pri pohľade dolu, som videla nočné kino.

Bolo to spravené ako menší amfiteáter. Veľké kamene naukladané do polkruhu pripomínali schody a na nich sedeli ľudia s dekami. Na skale pred nimi bola našponovaná biela veľká plachta, na ktorej sa prehrávali videoklipy.

Ľudia sedeli a jedli rôzne občerstvenie. Dolu, kúsok od plachty bola prerobená dodávka, ktorá pripomínala bufet a odtiaľ rozvoniavali rôzne vône jedál.

,,Čo to je?" Spýtala som sa a otočila sa na Nathanaela.

,,Keď sme boli mladí, chodievali sme sem pozerávať filmy a cez víkendy tu bývali diskotéky. Som rád, že to ešte stále funguje." Usmial sa a zo zadnej sedačky vytiahol deku a rozložil ju tesne pri konci útesu.

,,No, vlastne som prekvapená, že to funguje." Vyletelo zo mňa.

,,Prečo?" Spýtal sa.

,,No, mladý si bol celkom dávno. Preto som nečakala, že niečo také vydrží toľko rokov." Odpovedala som mu.

,,Chceš tým povedať, že som starý?" Zdvihol obočie a sledoval ma.

,,Bohužiaľ, je to tak." Mykla som pleciami.

,,Bacha na slová, Mimi. Neskôr ich môžeš oľutovať." Sadol si deku.

,,Ľutovať? Ako?" Zazubila som sa a posadila sa vedľa neho.

,,Uvidíš." Ľahol si na deku tak, že hlavu si oprel o moje stehná a zostal na mňa zdola pozerať.