Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

3.

Washington D.C, USA, 1981

Bol október, keď som nastúpila na Washingtonskú štátnu univerzitu priamo vo Washingtone. Už týždeň som bývala na internáte, ktorý som si vybavovala celkom sama a bola som hrdá, že sa mi to všetko nakoniec takto podarilo.

Domov v Arlingtone som opúšťala veľmi nerada, ale vedela som, že ak sa nedostanem od rodičov aspoň na nejakú priateľskú vzdialenosť zostanem s nimi zaseknutá v našom rodinnom dome a moja budúca práca by bola predavačka v miestnej večierke.

Nebolo to celkom ľahké, pretože peňazí v tom období nebolo veľa a ja som musela škrabať aj z posledného, ak som pre seba chcela to najlepšie. Po prijatí môjho štipendia som skákala po strop a ďakovala Bohu, že mi naskytol možnosť na takúto príležitosť.

U nás v rodine to nikdy nebolo komplikované. Boli sme len ja, moja mama a otec, ktorí sme bývali v jednom dome a šťastne si nažívali. Dom bol síce veľký a ak by sme ho upratali vyzeral by ako slušný dom milionárov. Takto ale vyzeral ako troska, ktorá je užitočná len z polovice – žili sme len v prednej časti. V kuchyni, v ktorej bola pec sme trávili najviac času v zime – dokonca sme tam aj spávali. Ale v lete sme sa potulovali aj ostatnými útrobami domu.

Kdečo na internáte sa mi žilo famózne. Mali sme ústredné kúrenie, čo znamenalo, že v každej izbe sa riadne kúrilo. Posteľ som mala blízko radiátora a každý večer som rozmýšľala, ako zariadiť niečo také úžasné aj do nášho domu.

S rodičmi som si volala málokedy – to znamená, vtedy, keď sa mi zvýšili drobné na telefón, alebo mi ich moja spolubývajúca, Ophelia Rowellová, požičala. Domov som sa povinne vracala jedenkrát do mesiaca – mama mi posielala peniaze na vlakový lístok.

Ophelia Rowellová bolo jedno z dievčat, ktoré si nenechá od chlapov skákať po hlave. To ona bola naopak tou otravnou. V prvý deň na internáte na mňa rozjašene skočila a celú ma vybozkávala – vraj budeme tie najlepšie spolubývajúce na celom šírom svete.

„Som Ophelia Rowellová. Prezývku som ešte nedostala, takže ma priatelia volajú celým menom – Ophelia." Vystrela ku mne ruku a s iskierkami v očiach sa mi dívala do očí. Jej ruku som prijala a jemne s ňou potriasla.

„Stephanie Singhová. Na strednej mi hovorili Steph."

„Steph – Stephanie! To je úžasné!" a teraz ma už zvierala vo svojom pevnom objatí. „A čo študuješ, Steph?"

„Môj hlavný predmet je biológia." Prezradila som. „Ale ešte sa rozhodujem."

„Mohla by si skúsiť medicínu. To nemá ďaleko od biológie." To Ophelia bola prvá, ktorá mi do hlavy dostala odbor medicína. Od toho dňa som na to nedokázala prestať myslieť.

Dozvedela som sa, že Ophelia navštevuje odbor anglickej a americkej literatúry. V budúcnosti sa chce stať prekladateľkou. Taktiež mi povedala, že chodí na hodiny francúzštiny a tak trochu mi nepriamo navrhovala pridať sa k nej. Už som jej prezradila, že ja nemám vnemy na jazyky.

Všetko to na univerzite bolo tak ako som si predstavovala. Veľké budovy plné študentov a profesorov. Rozvrhy, hodiny, knižnice a školská jedáleň. Kampus bol veľký a každý študent tu našiel svoje obľúbené miesto. No ja som sa stále ešte hľadala.

Naša časť internátu sa po pár dňoch začala nazývať tou najhlučnejšou. Niekoľko dozorcov tu muselo aj zavítať počas jednej noci a to ešte ani poriadne nezačal prvý semester.

Vedľa nás mala izbu partia metalistov. A keďže steny boli tenké, mali sme hrôzostrašné vystúpenia priam každý večer. Ophelii to nevadilo.