Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

27.

Washington D.C, USA, 1992

„Prosím?" aj keď som si bola sto percentne istá, že som dobre počula, musela som si tieto fakty nefakty overiť. „Casper mal niečo s vašou sestrou?"

„Keby len niečo. Mal s ňou dieťa." Prezrádzal ďalej. „No takéto informácie by ste mali dostávať od pravej ruky, nie odo mňa."

„Viac menej aj vy ste dôveryhodný zdroj." Keďže som sa chcela o tejto téme dozvedieť viac, nezostávalo mi nič iné, len si u Masona dobiť dostatočnú dôveru. „Prečo mi to nikdy nepovedal?"

„Pretože by ste sa zľakli? Úprimne... no čo by ste urobili? Nechali by ste ho."

„To nemôžeme vedieť."

„Ale je to pravdepodobné a to stačí." Presviedčal ma. „A prečo by ste sa zľakli? Možno preto, lebo by ste sa báli, že by to od vás budúcnosti mohol taktiež chcieť?"

„Čo konkrétne?"

„Abort. Poslal by vás na potrat." Povedal akoby to bolo nad slnko jasné.

Zaujímavé na tom všetkom bolo, že sme stáli oproti sebe a rozprávali sa ako starí známi bez nijakých výnimiek. Keď som na neho začala pozerať trochu podozrivo a nevedela, čo povedať... nejako si poskladal všetky informácie dokopy a jeho ústa sa mierne pootvorili.

„Ach, len to nie." Vypúlil oči, oprel sa chrbtom o stoličku a ruku si priložil na ústa. „On vám to spravil."

„Dokonca trikrát."

„Akoto, že ste sa nechali?"

„Láska?" mykla som plecami. „Milujem ho."

„No a o čom som vám práve vykladal? Stephanie, vy ste možno bystré dievča, no v tom čo je láska ste úplne stratená."

Domov som z kancelárie kráčala peši.

Mason sa síce ponúkol, že ma hodí autom domov, no povedala som, že by mi to bolo nepríjemné a taktiež, by z toho Casper nebol dvakrát nadšený. Prikývol a nechal ma ísť svojou vlastnou cestou.

Masonova sestra, Melinda Millsová, bola bývalou snúbenicou Caspera Coxa, ktorá otehotnela tesne pred svadbou, čo bolo vraj hlavným dôvodom toho, prečo Casper nakoniec prijal svoju ponuku na pozíciu lekára v Brazílii.

Melinda Millsová podstúpila prerušenie tehotenstva na žiadosť svojho snúbenca. Jej otec bol na tej istej strane mince, preto nebola žiadna možnosť, žeby sa vyhla tomuto svinstvu.

A ja som bola akousi jej kópiou... dokonca trojnásobnou.

Keď som zavrela dvere nášho bytu, počula som Casperov hlas z obývačky. Pravdepodobne viedol jeden zo svojich veľmi dôležitých rozhovorov, pri ktorých sa rozčuľoval ako zvyčajne. Vyzula som sa, kabelku nechala pohodenú na chodbe a vybrala sa za ním. Keď ma zbadal, hovor sa posnažil ukončiť čo najskôr. Následne hodil mobil na konferenčný stôl a so zamračeným pohľadom pozrel mojím smerom.

„Kde si bola? Mala si byť doma už pred dvoma hodinami."

„Mala som toho veľa v práci." Vyhovorila som sa. „Veď to poznáš."

„Zas sa špáraš v niečom, čo nie je tvoja starosť? Koľkokrát ti ešte budem musieť vysvetľovať, že vynájdenie nových liekov nie je tvoja parketa?"

„A čo je teda moja parketa? Prizerať sa na to, ako niekto zomiera? Rovno pred mojimi očami?"

„Presne tak. A ešte... robiť niečo užitočnejšie ako sa snažiť zmeniť celý svet." Odvetil podráždene. „O tomto nie je medicína, zlatko. Takže ak si si myslela, že doktor je hrdina všetky hrdinov, tak si sa zmýlila a medicína potom nie je nič pre teba." Presne toto bola jedna z Casperových nálad, ktorú som z duše nenávidela. Vedel človeka tak zneistiť, tak nemotivovať a tak potopiť, že ten konkrétny človek prestal veriť v samého seba. A vedela som, o čom vravím.