Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

2.

„Dáte mi minútku?" nervózne som sa postavila a prstom ukázala na východ. „Dáte si niečo? Čaj alebo kávu?"

„Čaj bude super. Ďakujem." Odpovedala takmer šeptom.

„Iste."

Vyšla som z miestnosti skúmajúc každý kút domu a hľadajúc Masona. Unavene som sa chytila rukou za hlavu a keď som vošla do rozľahlej kuchyne od úľaku som poskočila.

„Hľadala som ťa." S rukou na srdci som podišla ku kanvici a nechala vodu v nej zovrieť. Potom som sa otočila na svojho manžela a celého si ho preskúmala. „Chce vedieť všetko o mne. Pijavica. Tá dnešná mládež je prehnane zvedavá."

„Aj ty si taká bola, Gwen."

„Aj ty si bol zvedavý. A sebecký, krutý. Vysmieval si sa mi." Zložila som si ruky na hrudi a s pocitom výhry si trochu vydýchla. „Nechce sa mi nikomu spovedať. Obzvlášť nie nejakej školáčke."

„A nemyslíš si, žeby ti to pomohlo?"

„Pomohlo? A k čomu pomohlo?"

„Trochu sa zmieriť so skutočnosťou? So životom?" hádam si nemyslí, že jedným rozhovorom sa môže všetko zmeniť. Akože všetko? Môžem na plné ústa povedať, že by sa tým rozhodne nič nezmenilo. „Chvíľu som sa s Daisy rozprával, keď si tu nebola. Myslel som si, že prišla za mnou – nakuknúť do môjho súkromia, veď vieš. No povedala mi, že ma vôbec nepozná."

„Jasné, tá Darcy ťa nemôže poznať. Niekto ako ty vyšiel z módy už pred desiatimi rokmi."

„Volá sa Daisy." Opravil ma. „A len tak mimochodom – ešte stále srším slávou." Vyplazil na mňa jazyk a ja som uznanlivo prikývla.

„Nazvala ma pani Millsovou." Povedala som len tak mimochodom. „Potom som ju opravila."

„To by sa mi páčilo. Mať ťa za pani Millsovú."

„Som síce tvoja žena, no pre moju útechu sa svojho rodného priezviska nevzdám. A keďže ho Miles nezdedil... bože, Mason. Bola som ich jediná dcéra." Pod tlakom myšlienok som privrela oči a snažila sa pravidelne dýchať. „Koľko to už je rokov? Dvadsať?"

Mason to vzal ako rečnícku otázku a ďalej sa k tomu nevyjadroval. Podišiel ku mne, zobral mi ruky do tých svojich a potichu mi šepol do tváre. „Ale som tu ja a ty. A to je to najpodstatnejšie." Potom sa odtiahol a vrátil sa k tému, ktorá som myslela, že je už dávno uzavretá. „Mala by si sa k Daisy vrátiť. Zle si to vysvetlí." Rukami ma jemne chytil za ramená a pomaly ma posunul na pravú stranu, aby mohol podísť ku kanvici a zaliať čaj, ktorý som pripravovala pre Daisy McCoyovú.

„Ale ja sa s ňou nechcem rozprávať. Nechcem sa rozprávať s nikým."

„Nemôžeš byť po celý život v kontakte len so mnou, Rosalie a Charlesom. No tak, Gwen, dýchaj." Jeho hlas bol tak prívetivý, až som mu nemohla vzdorovať. „Skús to. Nemusíš hovoriť o všetkom."

„Ideš tam so mnou." Inštinktívne som ho chytili za ruku a stiskom mu dala najavo, že ho tam potrebujem. Pomaly vydýchol a napokon pokrútil hlavou v nesúhlas. „Musím ísť do reštaurácie. Biznis nepočká, zlato. To vieš. A zajtra sa rozdávajú výplaty, takže je to veľmi dôležité."

„Tak dobre."

„Večer mi povieš ako to šlo. Skús nebyť príliš... prudká."

„Prudká?"

„Ostrá a nepríjemná taktiež." Daroval mi letmý bozk na pery a potom sa vzdialil. „Prídem čo najskôr to bude možné."

Šálku s čajom som položila na strieborný podnos spolu s tanierom s domácimi keksami, ktoré som včera robila pre svojich synovcov. Ruky som si od potu utrela do nohavíc a s trocha trasúcimi rukami som sa s podnosom vybrala späť do obývačky. Podnos som položila rovno na konferenčný stolík, ktorý stál medzi mnou a Daisy. Potichu poďakovala, no ja som sa zmohla len na prikývnutie.