Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

45.

Musím priznať, že prvé dojmy po príchode boli otrasné a vyhrážala som sa Ophelii, nech ma odtiaľ ihneď dostane, inak urobím všetko preto, aby som sa odtiaľ dostala hocijakým iným spôsobom. Samozrejme, že ma nepočúvala, pretože si taktiež myslela, že som zmyslov zbavená.

Mason tam so mnou v prvý deň nebol, no sľúbil, že za mnou príde hneď ako to bude možné. Zatiaľ ma mala na starosti Ophelia, ktorá si v tom čase kvôli mne prenajala so svojim manželom v Lyone byt, aby pri mne mohla byť čo najbližšie.

Takto vám poviem.

Zažila som si tam dobré aj zlé dni. Horšie a lepšie.

Väčšinu z toho som zabudla, pretože som si to nechcela pamätať. Ale mali veľmi krásnu záhradu. Fakt som sa tam cítila voľne a bezpečne, takže som tam trávila polovicu svojho voľného času.

Podstúpila som niekoľko, ani neviem ako to ani profesionálne hovoria, no ja som tomu hovorila – sedenia u samotného vymaháča diabla. Snažili sa zo mňa dostať moje pokazené ja a musím povedať, že sa im to nakoniec podarilo.

Ako Mason tvrdil, prišiel za mnou. Po tom čase, čo som v liečebni bola sama, som si uvedomila, že bude lepšie, ak sa s ním nakoniec nestretnem. Nechcela som, aby ma videl v tom najhoršom svetle, aj keď bolo jasné, že ma v takomto stave už nepochybne videl.

Avšak, odmietla som ho. Ophelia tvrdila, že zostal týždeň u nich a potom sa vrátil späť do Ameriky. Vraj bol z toho vyvedený z miery a nevedel dôvod môjho správania. Ophelia mu to vysvetlila a taktiež bral do úvahy aj môj stav.

Stratená. Bola som stratená. Tam som sa možno tak polovične našla – dala som si dve a dve dokopy a rozhodla som sa, že ak začnem odznova nebude to zlé – bude to najlepšie riešenie z dvoch, ktoré mi ostali.

Ako som už raz spomínala, mali sme tu bielu a sivú. Dve farby, neutrálne farby. Z počiatku to na mňa pôsobilao pokojne, potom depresívne a nakoniec som si na to zvykla, takže som to brala ako samozrejmosť.

Ale poviem vám, tie farby som už v živote nechcela vidieť.

Koniec koncov – pochopila som ich podstatu. Priviedlo ma to do šialenstva, nakoniec som si prešla prekvapivým pokojom, až napokon uznali, že som ako tak vyliečená a môžem sa zaradiť do normálneho života.

Bolo to tuším niekedy v marci alebo apríli 1995. Nebola som tam dlho, možno nejaký ten polrok, za čo som bola fakt rada, pretože taký aký bol ťažký začiatok, podobne ťažký bol aj koniec. Pripadala som si ako niekto, kto tam už nepatrí a podľa doktorov to bol najlepší možný výsledok aký odo mňa mohli dostať.

Washington D.C, USA, 2017

Domov. Toto bol domov.

Calgary, Kanada, môj domov.

Taxíkom sme sa v skorých ranných hodinách zviezli až pred dvere nášho domu a spoločne sme sa hodili do mäkkých perín s tým, že tam zostane pokiaľ nám už z toho leňošenia nepríde zle.

Bolo to magické, aj keď sme nič špeciálne nerobili. Bol to relax, oddych a hlavná vec toho všetkého bola tá, že sme boli spolu.

Takto to šlo prvé tri dni. Potom sa Mason musel vrátiť do našej reštaurácie, pretože vraj nastali komplikácie, ktoré potreboval narýchlo vyriešiť.

„No to je snáď sen!" rozčuľovala som sa a smiala zároveň. „Máme oddychovať a nie pracovať!"

„A čo si čakala, keď sme neboli doma niekoľko mesiacov? Zlato, chceš, aby sme zbankrotovali?" očkom na mňa vzhliadol pri tom, ako si vyťahoval nohavice.