Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

17.

Calgary, Kanada, 2016

Bola som si absolútne neistá tým, čo som sa chystala urobiť. Chcela som to vôbec? V niečom sa donekonečna vŕtať a dúfať, že sa to neprevalí ako minule. Zomierala som a preto som uznala, že za risk stojí už hádam hocičo. A toto bolo jedným z toho hocičo, ak to tak môžem nazvať.

Po tom ako mi Rosalie povedala svoj nápad o večeri, som to ešte nechala plynúť samé od seba. Naďalej som nezdvíhala telefonáty a nechala našu manželskú atmosféru tichou ako posledné dni. Mason a ja sme ... tieto dni dosť pochybovali o tom, čo si ten druhý myslí. A mám pocit, že nás to aj oboch trápilo.

„Ako dlho takto ešte budeme fungovať?" spýtal sa ma na druhý deň večer, keď sme spolu sedeli pri stole a jedli čerstvo dovarenú večeru. „Nerozprávať sa. Robiť všetko spoločne a pritom neceknúť ani pol slova."

„Neviem, Mason." Bolo jediné, čo som mu na to dokázala povedať. Zdvihol pohár červeného vína a pomaly sa napil. Bolo cítiť ako napätie medzi nami stúpa. „Si môj manžel. Myslela som si, že sa s tebou môžem baviť o hocičom ale ako vidím... Casper Cox a téma o ňom pre teba nie je veľmi priaznivá."

„Isteže mi môžeš povedať hocičo." Opravil moje slová. „Len ma dosť udivuje skutočnosť, že si sa o ňom začala baviť ako o hrdinovi, pričom doteraz to bol pre teba najhorší človek pod slnkom."

„Stále je pre mňa najhorší." Tento krát som ho opravila ja a naďalej sa hrabala vidličkou v jedle. „Ale dal mi príležitosť. Veľmi dobre vieš, čo to pre mňa znamená."

„Aha? Takže on ti dal príležitosť." Zopakoval. Hlavou ustavične prikyvoval a pohľad vpichoval do mojich očí. „Zdá sa mi to, alebo si fakt nechcela o tomto výskume počuť odkedy sa to všetko prevrhlo?"

„Mason, prestaň mi zas vykresľovať minulosť pred oči, dobre?"

„Takže si sa nakoniec len rozhodla zabudnúť na všetko čo sa stalo a ísť ďalej. Po toľkých rokoch ... a ten dôvod je ale udivujúco absurdný!"

„O čo ti ide?!"

„O čo mi ide? Hádam to nie je jasné?" pozrel na mňa ako na úplného idiota a potom sa vrátil späť k svojmu jedlu. „Chcem ťa ochrániť od niečoho čo..."

„Čo ma v minulosti odpísalo."

„Dalo by sa to povedať aj takto. Vidíš. Vieš to aj ty aj ja. Celkom naspamäť. Takže si myslím, že tu nie je o čom diskutovať. Nemala by si o tom ani premýšľať... výskum. Znova a to isté."

„Skús sa na to pozrieť z inej stránky." A teraz mi svitlo v hlave, že on nevie ako sa musím cítiť ja. Ja zomieram, on to nevie. Ja som jedna z tých, ktorým chcem pomôcť. Ale on, on to nevie.

„Z akej inej stránky? Je tu hádam aj iná stránka?" nadvihol obočie a ja som len rýchlo pokrútila hlavou."

„Nie, nie je." Postavila som sa a zobrala tanier so sebou. „Už nebudem." Položila som ho do dresu a s trasúcimi sa rukami opustila jedáleň.

Prisahala som pred Bohom, že nikdy nebudem klamať svojho manžela, nikdy ho nepodvediem.. budem pri ňom stáť v dobrom aj zlom. Spolu s ním. Ale teraz sa mi to nejako vymykalo z pod kontroly.

Pretože som sa veľmi bála. A strach z vás spraví iného človeka. Dokonca ani v noci som nedokázala spať. Rozmýšľala som, či Masonovi povedať o mojom zdravotnom stave, pretože mi bolo jasné, že skôr či neskôr sa to aj tak dozvie – a potom to môže byť oveľa horšie.

Vedela som, že Mason by ma nenechal kvôli chorobe. Stál by pri mne aj v tých najhorších časoch ako kedysi.. ale toto bolo iné. Pozeral by sa na mňa úplne inými očami.