Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

19.

„Zvážila som všetky plusy a mínusy za posledné dni." Ani som nepremyslela, čo chcem povedať. Teda, vedela som, čo chcem, no nevedela som ako im to povedať bez zbytočného zamotávania. „Idem do toho." Čo som vravela – nepremyslené. „No tentoraz to budem všetko koordinovať ja. Casper? Je ti to jasné?"

„Nemám nič proti." Pokojne pokrútil hlavou a odpil si z červeného vína. „Takže to je všetko? Preto tento veľkolepý obed?"

„Snažila som sa byť milá."

„No, Sighnová, snaha sa cení. Uznávam, je to parádne." Uznanlivo sa poprezeral po jedle, ktoré panovalo na stole. „Toto všetko."

„Takže sa presťahujete do Washingtonu?" asi prvýkrát počas celého obeda sa ozvala Daisy. Sedela ako taká myška na rohu stola.

„Nikto tu predsa nehovoril o sťahovaní." čudovala som sa. Ja sa rozhodne do toho otrasného mesta sťahovať nebudem.

„A ty si myslíš, že tuto v Calgary niečo vykúzliš?" zapojil sa do toho Casper s arogantným prízvukom. „Vo Washingtone je všetko čo potrebujeme. Základ. Univerzita ti poskytne všetko, čo budeš potrebovať."

Washington D.C, USA, 1990

Znovu som sa dostala do stereotypu môjho života. Vyzeralo to, že zlé časy odbili a ja som konečne čakala na niečo krásne a pestré v mojom živote.

Za rodičmi som chodila častejšie než minulý rok. Síce som mame nepovedala o tom, čo sa v našom vzťahu s Casperom odohrávalo, bola som rada, že sa ani nič nepýtala, keď som jej občas plakávala na ramene.

Upokojovalo ma to – byť znovu doma a cítiť tú auru pokoja. Niekedy sem dokonca prišla aj Ophelia, takže sme spomínali na časy z vysokej školy, keď sme u nás boli skoro každé jedno leto.

„Z práce som si zobrala na nejaký čas voľno. Som u rodičov už druhý týždeň." Prezradila som Ophelii. Včera prišla z Francúzska a dnes sme očakávali návštevu aj našich ďalších priateľov. Dokonca sa mal zastaviť aj Moricz, ktorý by mal byť momentálne s Charlesom a Rosalie na ceste.

„To akože fakticky? Casper s tým nemal problém?"

„S voľnom ani nie. To dokázal zvládnuť..." odmlčala som sa a zahľadela sa na dno môjho pohára. Do limonády sme si priliali pár kvapiek ruskej vodky, ktorá tu bola ešte od minulé roka, keď mi ju Moricz podaroval k narodeninám. „No to, že plánujem tie dni stráviť doma s rodičmi... to už bral trochu horšie. Nepáčilo sa mu, že ho nechávam doma samého. Teda.. skôr mu išlo o reputáciu. Že mu priateľka utečie na pár dní preč a každý sa ho bude vypytovať, v čom asi môže byť problém." Rozhovorila som sa. Pár kvapiek vodky a jazyk sa rozviaže jedna radosť!

„Casper je ... veľmi zvláštny chlap." Ophelia zvraštila obočie a tvárila sa, že zaujato premýšľa. „Očakávaš od vášho vzťahu niečo viac, Steph?"

„To závisí od toho, čo myslíš pod niečo viac." Odpovedala som a lepšie sa usadila na gauči. V celom dome sme boli samé s tým rozdielom, že mama s otcom trávili jesenné popoludnie v záhrade. „Ja.. veľmi by som si priala, aby ma požiadal o ruku."

„A sme doma." Povzdychla. „Neviem si predstaviť ako by to dopadlo."

Ophelia nevedela čo sa deje. O týchto detailoch vlastne nevedel nikto iný okrem mňa a Caspera. Ak by som o tom začala niekomu hovoriť asi by som sa psychicky zrútila. Všetci by do mňa začali hučať o rozchode, o tom ako zle mi Casper chce, o tom, že toto čo sa deje nie je normálne. No ja som to nechcela. Nechcela som to počúvať.