Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

5.

Ráno okolo deviatej mi zavolala Rosalie a oznámila mi, že k nám aj s chlapcami prídu na obed. Dnes Mason zostal doma a celý deň sme na seba bez slova zazerali.

„Nikdy si ku mne ohľadom Caspera nebola úprimná." Začal, keď som umývala riad a on spratúval veci zo stola. Naše raňajky boli najtichšie zo všetkých za posledných desať rokov. „Iba viem, že ťa odstrčil, keď sa ťa chystali vyhodiť."

„Mala som tridsať a bola som naivná." Zastavila som vodu a popadla utierku na pulte, s ktorou som si utrela ruky. „A teraz mám po päťdesiatke a také veci ma nezaujímajú."

„Ale stále na neho myslíš."

„Nemyslím na neho." Zavrhla som a utierkou šmahla po pulte. Potom som si ruky zložila na prsiach a varovne na neho pozrela. „O čo ti vlastne ide, Mason?!"

„Ja len konštatujem." Stiahol sa do obranného pásma s rukami naznačujúc, že on za to absolútne nemôže.

„Tak ty len konštatuješ." Priam som sa zasmiala nad absurditou tejto situácie. Mason na mňa vyjavene pozrel.

„Pozri sa. Vždy si mi vravela, že si s Casperom skončila, pretože ťa potopil. Bola si jeho priateľka a on sa na teba v tej najťažšej situácií vykašľal. Fajn, to ti beriem. Ale podľa mňa tu ide o viac. Mne si predsa blbé reči a správanie korunovaného idiota odpustila ľavou zadnou."

Mason bol jeden z mála ľudí, ktorí sa mi vedeli poriadne dostať pod kožu. A nemusel sa o to dokonca ani dlho snažiť. Porazenecky som zavrčala, pretože som už mala dosť týchto rečí o mne, o ňom, ba o Casperovi a kadejakom príbehu, ktorý odo mňa chce mladá McCoyová počuť.

„Za chvíľu dorazia Rosalie a Charles." Zmenila som tému a otočila som sa mu chrbtom. „Prestrieš v jedálni? Musím napacovať mäso." Bez jediného slova ma Mason nechal samú v kuchyni a odišiel preč. Počula som ako silno buchol dvierkami od skrine v jedálni.

Nehádali sme sa často. No keď k tomu došlo, bolo to poriadne na nože.

Dokonca som od nervov stihla napiecť aj múčnik – to len vďaka tomu, aby som sa vyhla Masonovej pozornosti. Nechcem sa s ním hádať a pokým neodíde návšteva nechcem od neho počuť ani jedno slovo mojím smerom.

Dolsen a Daniel ma vyobjímali ako malé deti. Pred nedávnom oslávili svoje dvadsiate piate narodeniny a mne sa znova nechce veriť, ako ten čas rýchlo uteká. Rosalie ma objala a pobozkala na obe líca podobne ako Charles.

„Kde je Mason?" spýtal sa ma Charles, keď sme kráčali do obývačky.

„Pripravuje šampanské." Kývla som smerom do kuchyne. „Ľad a jahody. Veď vieš, že mi to chceme mať luxusné."

Ešte pred spoločným obedom som zostala s Rosalie sama. Rozhodla som sa jej ukázať moju záhradu plnú kvetín a byliniek – no to, ale nebol môj pravý zámer.

„Máš to tu fakt pekné. Mne sa tam vždy usadí nejaký hmyz a po kvetoch ani zmienky." Zvesila plecia. „Tvoja záhradka je fakt parádna."

„Rosalie, diagnostikovali mi rakovinu." Povedala som na ostro s pohľadom upretým na trávnik, keď sme sa prechádzali okolo žltých slnečníc. Dokonca som mohla počuť ako zalapala po dychu. Obe ruky si položila na hruď a sťažka vydýchla.

„Tak ty si tam predsa len išla."

„A ty si mala znova pravdu." Prikývla som. „Rakovina hrubého čreva."

„Nechcem tomu veriť."

„Je to dosť zlé." Zahryzla som si do pery. „No odmietla som liečbu."