Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

35.

Možno si vravíte, že som strašne hlúpa a že je to všetko moja vina. Možno ste ale zástancom toho, že Casper bol tvorcom celej tejto katastrofy, ktorá sa mi začínala odohrávať rovno pred vlastnými očami. Alebo možno mate taký názor, že to všetko zničil osud skôr, než mi dal šancu vyjsť so všetkým na povrch.

Nuž, chcete počuť moju verziu?

Ja som to zničila, pretože ja som sa rozhodla nechať si všetko pre seba, a tak isto vystaviť Masona takej trápnej situácii.

„Och, jasné." Nechápala som, prečo z neho vyšli práve tie slová. Jeho odpoveď ma dostala zo zamyslenia. Musím... musím s ním spolupracovať. „Isteže, no nerob si starosti."

„Verím, že to spolu zvládnete." Formálne predniesla.

Z toho domu sme boli preč najskôr ako sa dalo, pretože v tej atmosfére sa to tam už vôbec nedalo vydržať.

Bála som sa pozrieť na svojho manžela v obavách, že so mnou už do mojej smrti v živote neprehovorí. Stále sa správal ako džentlmen, čo bolo výsledkom toho, že mi otvoril dvere na strane spolujazdca a pomohol mi nastúpiť. Potom nastúpil aj on, zapol si bezpečnostný pás a cez bránu sme opustili toto veľkolepé sídlo.

Rádio nehralo, my sme sa nerozprávali a naše dychy boli nepravidelné.

Mohli byť štyri hodiny popoludní, keď sme sa dostali späť na parkovisko pred Casperovým bytom. Rozpršalo sa. Nebol to síce silný dážď, ale k našej nálade to pridalo omnoho viac depresie.

Zastal, vypol motor, odopol si bezpečnostný pás a prehovoril ku mne: „Nevystupuj."

Ani si nedokážete predstaviť ako som sa v tom momente cítila. Krv v žilách mi stuhla, mala som pocit, že som začala vidieť dvojmo. Na nič iné som nedokázala myslieť len na tento moment. Moment, kde sme my dvaja zavretí v aute a ja som vystavená niečomu, pred čím už nemám kde ujsť.

„Nevystúpiš z auta, pokiaľ mi to nevysvetlíš." Prikázal. Zostala som ticho a žmolila som si látku šiat od nervov, ktoré mnou lomcovali. „Gwen, komunikuj so mnou."

„Myslím, že je už všetko nad slnko jasnejšie."

„Nie, nič nie je nad slnko jasnejšie." Hneď mi skočil do reči. Jeho hlas bol ešte pomerne pokojný, no vedela som, že vo svojom vnútri vedie boj – vrieskať na ňu alebo nevrieskať? Kto vie, čo je správne? „Hlavne nie pre mňa."

„Som chorá, Mason." Začala som konečne. „Som veľmi, veľmi chorá."

„Odkedy?" Sklonila som hlavu a hrýzla si do pery. Oči som mala tesne privreté a snažila sa nevypustiť ani jednu slzu. „Pýtam sa, odkedy?"

„Pamätáš si ten deň, čo som sa vrátila domov a ty si mi oznámil, že mám návštevu. Bola to Daisy."

„Čo to má s tým spoločné?"

„Predtým ako som sa vrátila domov som bola u svojho obvodného doktora. Z testov, ktoré som podstúpila mi diagnostikovali rakovinu hrubého čreva v pokročilom štádiu."

„To už bolo ale tuším mesiac a pol dozadu. Mám pravdu?"

Prikývla som. Mal úplnú pravdu.

„Prečo si mi to nepovedala?" kládol otázky jednu za druhou. Vedela som, že to príde... a taktiež viem, čo príde po mojej odpovedi. Nikto ma ale nedokáže pochopiť – iba ten, čo sa niekedy v mojej situácii nachádzal.

„Mason, povedzme si úprimne, všetko by bolo inak, keby si sa dozvedel, že som chorá."

„Čo by bolo akože inak? Isteže by to narušilo naše životy, bez toho sa to nedá, no mohli sme sa tejto situácii vyhnúť. Prečo? Preboha, prečo?"