Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

9.

Prejsť hranice spojených štátov... nostalgia. Priam nostalgické.

Počas jazdy som sa zastavila len v jednom motely a to som sa zdržala možno len také štyri hodiny, pretože som absolútne nemohla zaspať. Vyrazila som teda znova na diaľnicu.

Bola som o niečo nervóznejšia po prejdení hraníc. Ale snažila som sa nezaťažovať myšlienkami o dnešnom stretnutí. Možno ho ani nestretnem – nikdy neviete. Možno sa stihol odsťahovať. Možno zistil, že som na ceste a skryl sa. Možno mu volala Daisy. A spolu sa teraz postavia proti mne.

Paranoidná. Taká som bola.

Washington som si veľmi dobre pamätala. Žila som tu nejaký určitý čas. Nie len počas školy, ale dokonca aj niekoľko rokov po nej.

Nemala som so sebou absolútne nič okrem kabelky, mobilu, pár drobných v peňaženke a kreditnej karty. A samozrejme adresu miesta, kde sa nachádzal Casper – aj keď mi vlastne nepomohla, pretože som veľmi dobre vedela, kde sa Washingtonská univerzita nachádza.

Čo vlastne očakávam od tohto stretnutie? Dá sa vôbec niečo očakávať?

Do Caspera som vkladala neskutočne veľa nádeji a lásky. Milovala som ho. Bol mojou prvou ozajstnou láskou, ktorú som brala ako prioritu a nikdy som nebola ochotná sa jej vzdať. Ale keď to z druhej strany nebolo totožné... len som sa musela prispôsobiť. A pretrpieť.

Hodiny ukazovali jedenásť hodín, čas obeda. Zaparkovala som na parkovisku blízko fakulty a bezmyšlienkovite vystúpila z auta. Akoby som mala zahmlenú myseľ – nechcela som na to myslieť. Chcela som to mať len za sebou.

Keď som prechádzala univerzitným areálom spomienky sa mi živo premietali pred očami. Každý jeden krok vo mne prebudil časy minulé a pritom tak veľmi vzácne – nezabudnuteľné.

„Prepáčte," oslovila som jedného študenta, ktorý prechádzal oproti mne a vyzeral nezaneprázdnene. „Mohla by som sa vás spýtať, kde nájdem profesora Caspera Coxa?"

„Má kabinet v budove medicíny. Tamto na konci chodníka zahnete doprava a potom už budete len pokračovať rovno. Nemôžete to prehliadnuť." Bol mladý a vyzeral veľmi vzdelane. Pozrela som sa na smer, ktorý mi ukazoval rukou a prikývla som.

„Ďakujem pekne." Usmiala som sa a vykročila vpred.

„Rado sa stalo." Počula som za sebou a tak som so všetkou spokojnosťou pokračovala v ceste. Kto by si len pomyslel, že sa tu znova ocitnem.

Pokračovala som. A išla som stále vpred. Potom som zahla doprava a znova pokračovala rovno. Predo mnou som hneď uvidela budovu prírodných vied a medicíny. Prekvapilo ma, že správcom budovy bol vážený pán profesor Cox. Prekvapujúce.

Schody som brala po jednom už len z toho dôvodu, že čím som bola bližšie tým mi bolo horšie. Nevoľnosť mi stúpala hore krkom a len som pomaly počítala sekundy kým sa to všetko prevrhne.

Na mapke organizovania budovy som našla jeho kabinet. Cestou som sa znovu popýtala niekoľkých študentov a zistila som, že práve prednáša na hodine medicíne v pravom krídle v aule číslo A7. Bez klopania som otvorila dvere auly a všimla si, že som tým vlastne nikoho nevyrušila. Aula bola plná študentov, niektorí dokonca postávali tak ako ja, pretože sa ani im nezvýšilo miesto na sedenie. Zostala som len tak zízať.

Cez všetky tie hlavy a telá študentov som nedovidela až dole na katedru a tabuľu. Iba som počula jeho hlas a to stačilo, aby sa mi hlava zatočila ako po veľmi, veľmi silnej droge.