Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

40.

Washington D.C, USA, 2016-2017

Vianoce a Nový rok. Tie najkrajšie chvíle v roku som strávila v kruhu tých najbližších tak ako som si to vždy priala. Bolo to neuveriteľné, ale fakt bol, že sme na štedrý deň sedeli všetci pokope za jedným stolom. Dorazili Dolsen a Daniel, ktorí so sebou priniesli taktiež nášho domáceho maznáčika Orecha. Dostali ho na starosť hneď po tom, ako sa ich mama s otcom vybrali za nami do Washingtonu.

Viete, čo bolo ešte viac zarážajúce než to, že trávim Vianoce so všetkými svojimi priateľmi? To, že Casper sa stal jedným z nich. Jeden z mojich priateľov a koniec koncov... všetci sme zabudli na minulosť a na to, akým dokáže byť svet niekedy krutým miestom.

Po Novom roku sa zmenilo aj moje správanie – moje premýšľanie – pretože mi bolo jasné, že ďalšieho Nového roka alebo podobných Vianoc sa už nedožijem. Vedela som to ja, vedeli to všetci. Aj keď to nevyslovili nahlas, ich pohľady mi dávali dostatočne najavo, ako veľmi ľúto im to je.

Koncom januára ma predsa len museli hospitalizovať na niekoľko dní, pretože som prestala jesť a vodu som pila minimálne. Vidieť ten strach v Masonových očiach bolo pre mňa ubijúce.

V nemocnici so mnou strávil každú jednu sekundu a nikdy zo mňa nespustil zrak. Väčšinou sa u mňa striedali, ale on... on tam bol najdlhšie zo všetkých. Na výskume sa zatiaľ podieľali ostatní a každý deň, keď som tam nemohla byť, mi hlásili postupy a pokroky, ktoré robili. A veruže robili.

Po týždni mi už bolo pomerne lepšie, preto ma prišla navštíviť aj Daisy a pozvala ma na kávu do nemocničného bufetu. Mason odbehol skontrolovať priebeh výskumu a Daisy sa ponúkla, že mi bude robiť spoločnosť. Neodmietla som.

„Nevyzeráte veľmi dobre." Daisy prelomila ticho, keď sme si spolu s kávami sadli za jeden zo stolov v tomto malom bufete. Ľudí tu nebolo veľa, tak sme mali súkromia koľko sme len potrebovali.

„Necítim sa veľmi dobre." Uškrnula som. „To bude zrejme tým." Vtipkovanie mi v posledných dňoch šlo, no očividne som sa na vlastných vtipoch smiala sama. Všetci to brali neskutočne vážne. Ale veď predsa to, že zomieram už nie je kto vie aká novinka, preto sa snažím brať to športovo a hovoriť o tejto téme prevažne s humorom.

„Naposledy som s vami bola na káve v ten deň, keď ste sa rozhodli odísť do Washingtonu. Za pánom Coxom, konkrétne." Vravela. Absolútne som nerozumela k čomu smeruje, no bola som priveľmi zvedavá, preto som zostala ticho a čakala, čo viac mi prezradí. „Avšak ešte predtým, ste mi vraveli váš životný príbeh, ktorý si nemyslím, že ste ukončili presne tak ako ste chcela."

„Máte pravdu. Nebolo to všetko, popravde." Nebolo mi veľmi príjemné rozprávať sa o tom, čo bolo... dokonca ani o tom čo bude. „Stále to potrebujete k tej svojej záverečnej práci?"

„Ani nie. Je to skôr pre osobné potreby." Prezradila.

„Osobné potreby?"

„Obdivujem vás." Prišlo mi akoby sa začervenala, no rýchlo sklonila hlavu, preto som si nebola istá, či som videla dobre. „Rada by som sa dozvedela, čo sa stalo v ten deň. V ten deň D."

„Veľmi citlivá téma." Oprela som sa o chrbát stoličky a ruky zložila na hrudi.

„Ak o tom nechcete hovoriť..."

„Poviem vám to." Zastavila som ju. „V ten deň sa začala dlhá cesta. To, že som zlyhala na porade, to bol len taký začiatok niečoho veľmi, veľmi veľkého."

„Vraveli ste, že ste sa dostali na psychiatriu." O tom, že mala Daisy McCoyová dobrú pamäť som nikdy nepochybovala. Vždy na mňa pôsobila vzdelaným dojmom, preto som nikdy nemala pochybnosti, že by jej niečo nedošlo v priebehu niekoľkých minút.