Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

33.

Na druhý deň ráno som sa už cítila omnoho lepšie. Vôbec som si ale nepamätala, kedy Casper odišiel. Po ťažšom večeri som sa musela trochu spamätávať a dať si v hlave všetko dokopy skôr, ako sa rozhodnem začať nový deň.

Po včerajšku sa môj pohľad na vec zmenil o 180 stupňov. Avšak ešte stále som nevedela, ako môj nový pohľad zrealizovať, preto som sa rozhodla brať veci postupne.

Chcela som ísť späť na univerzitu, aby sme spolu s Daisy, Timthyim a Kendrickom pracovali na výskume, no zastavil ma Mason so slovami, že ma dnes nikam nepustí. Vraj včera toho bolo viac než dosť a mala by som si od toho všetkého dať menšiu pauzu. Bola som vďačná, že použil slovo menšia, pretože dlhšie ako deň by som rozhodne medzi týmito štyrmi stenami nevydržala.

„Prečo mi práve volala Rosalie, že priletia s Charlesom dnes okolo obeda?" Mason vošiel do izby s menším občerstvením z raňajok. Odmietla som odísť na raňajky dole do reštaurácie, preto sa rozhodol doniesť mi raňajky sem. Vyhnúť sa jedlu bolo dnes neúspešné. „Volala si jej?"

„Ešte včera." Odpovedala som mu. „Pýtala sa ako sa mám."

„A tá od strachu zabookovala letenky do Washingtonu."

„Pochopiteľne."

„Asi im na recepcii vybavím izbu." Dumal nahlas. Nejako som tomu nevenovala pozornosť a zapozerala sa na nezmyselnú reláciu, ktorú dávali v televízií. Dnes bude môj deň vyzerať asi takto. „Začal som reálne premýšľať o tom, že by sme predsa len prijali Casperovu ponuku a nasťahovali sa k nemu na nejaký čas."

„Čože?" nadvihla som obočie a pozrela sa na neho skúmajúc, či to myslí vážne. Nemôže... toto predsa nemôže myslieť vážne! „Nasťahovať sa do jeho bytu pre nás bolo nemysliteľné." Zamračila som sa, pretože mi nešlo do hlavy, ako mohol zmeniť názor za pár týždňov. „O čom ste sa tu vy dvaja včera rozprávali?"

„Bude to tak lepšie. Nevieš ako dlho ešte budeš musieť pracovať na výskume. To chceš po celý čas zostať tu? Na hoteli?"

„Ak to bude potrebné." Mykla som plecami. „Alebo si môžeme kúpiť vlastný byt."

„Byt vo Washingtone?" prečo som mala pocit, že je to pre Masona úplne smiešne, keď ja som to videla ako veľmi dobrý nápad. „Zbytočne to komplikuješ."

„Ty to zbytočne komplikuješ."

„Nie je ti príjemné byť pri ňom na meter ďaleko?" spýtal sa ma. Pozerala som na neho dobrých pár sekúnd len tak bez žiadneho slova. To čo mi kladie za otázky? Je toto nejaká skúška, ktorou ma chce úplne zmiasť?

„Vzhľadom na našu minulosť, áno, Mason, tak trochu je."

„Minulosť daj bokom. O tejto nemusí byť ani zmienky, ak sa na to pokúsime nemyslieť."

„Aha, takže tak to je." Mala som chuť zasmiať sa, keď mi to všetko ako tak začalo dochádzať. „Takže vy ste si predsa len vyšli spolu na pivo potom, ako som ja zaspala. Všetko ste si vyjasnili a teraz ste priatelia na život a na smrť. Jasné, chlapi, to sa dalo čakať."

„Gwen, o čo ti ide?"

„Celý čas mi ide len o jedno – zostať v tomto hoteli dovtedy pokiaľ to len bude možné."

Ani neviem ako sa to stalo, no nakoniec sme sa ešte v ten deň dohodli s Casperom, že sa k nemu nasťahujeme. A Rosalie s Charlesom zostali v tom byte spolu s nami.

Nakoniec sa ukázalo, že si Casperom Cox žije na vysokej nohe a jeho penthouse je jedným z asi najmodernejších bytov v centre Washingtonu. Takže sme sa tam pomestili všetci do jedného aj napriek menším výhradám, ktoré sme medzi sebou mali.