Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

14.

Washington D.C, USA, 1988

Presne prvého februára ma prijali v súkromnej nemocnici Zacharyho Millsa ako pracovníčku v laboratóriách. Z mojej novej práce som bola nadšená a každé ráno som vstávala s úsmevom na tvári.

Avšak v jeden deň sa môj úsmev ešte o niečo rozšíril.

O dva mesiace, niekedy v strede apríla, sa do nemocnice vrátil doktor Cox, ktorý odišiel na služobnú cestu do Brazílie ešte v tom čase, keď som tu ja praxovala ako študentka. Ako náhle ma zbadal na nemocničnej chodbe, nepustil zo mňa zrak. Usmiala som sa na neho a jemne mu zakývala rukou na pozdrav. Práve som stála s kolegyňou pri automate na káve.

Casper mi zakýval a rukou naznačil, aby som počkala, kým on sa stále rozprával so synom riaditeľa tejto nemocnice. Neskôr mu niečo so smiechom povedal a obaja sa na mňa pozreli. Zapýrila som sa.

„Kam to pozeráš?" spýtala sa ma Jasmine, moja kolegyňa z laboratórií. Zrak som presunula na ňu a zatvárila sa nechápavo.

„Nikde." Utrúsila som nepodstatne. „Od kedy je Cox späť v tejto nemocnici?"

„Hovorí sa, že prišiel domov už pred týždňom. No nastúpil až dnes."

„Dnes." Zopakovala som prekvapene. „Aké prekvapujúce!"

„Ty ho poznáš?" nevedela som, čo jej na to mám odpovedať, preto som pokrútila hlavou, že nie.

„Len z počúvania." Objasnila som.

Spomínaný Casper Cox si ma odchytil, keď som s Jasmine odchádzala preč. Jemne ma chytil rukou za lakeť a láskavo mi pozrel do očí. „Stephanie Sighnová."

„Pán Casper Cox." Casper sa narovnal a pomaly vydýchol.

„Nevedel som, že pracuješ v tejto nemocnici."

„Prijali ma len vo februári." Priznala som a pohľad nespúšťala z jeho tváre. Bol viac opálený, možno o trochu vyšší... no na kráse mu to vôbec neubudlo, skôr naopak. „Ako bolo v Brazílii?"

„O nič lepšie než tu. Inak, rád ťa znovu vidím."

„Aj ja teba." Spoločne sme sa zasmiali na našich slovách a úplnej trápnosti tejto situácie.

V ten večer sme si spoločne vyšli na pohárik a ja som dostala svoj prvý bozk od šarmantného Caspera Coxa.

Všetko vyzeralo byť ako z rozprávky. Spoločne sme chodili do práce, spoznávali sa čím ďalej tým viac... až to všetko vypuklo do vzťahu plného vášne, lásky a šťastia. V Casperovi som videla oporu. Bola som zamilovaná po uši a vďaka tomu som bola pre neho ochotná urobiť čokoľvek.

V nemocnici sme boli známy párik, ktorý každý obdivoval. Nemálo sestričiek túžilo byť na mojom mieste. Nemálo z nich mi závidelo všetko to, čo som s Casperom prežívala.

Z rodičovského domu som sa najprv odsťahovala do Washingtonu a neskôr mi Casper ponúkol, aby som sa k nemu nasťahovala. Tiahlo mi predsa k tridsiatke a to silné čo bolo medzi mnou a ním mi len príjemne hralo do karát.

„Chcel by som ťa predstaviť mojim rodičom." Povedal tesne pred Silvestrom, keď som spratúvala riad zo stola. Tieto Vianoce boli naše spoločné a zároveň prvé, ktoré som prežila bez mojich rodičov. Avšak v dvojici nám bolo doma famózne. „Bývajú o mnoho ďaleko než tí tvoji a preto som sa rozhodol, že by sme si mohli takto Silvester užiť." Položil predo mňa dve letenky do Portlandu a nadšene čakal na moju reakciu.