Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

16.

Celé tri dni od príchodu domov som bola ako zmyslov zbavená. Chodila som po dome ako mátoha netušiac, či to čo sa stalo pred niekoľkými dňami bola len nočná mora alebo naopak skutočnosť.

S Masonom sme sa v deň príchodu pohádali až tak, že v tú noc spal v hosťovskej izbe. Teda, doteraz v nej spí.

Ak ide o Caspera alebo jeho nádejnú študentku slečnu Daisy... ani jednému z nich som nezdvíhala telefonáty. Potrebovala som si nejako upratať v hlave a zvážiť plusy a mínusy toho, čo sa chystám urobiť. Dokonca som sa zverila aj Rosalie, ktorej sa to samozrejme nepáčilo, no tvárila sa, že všetko čo spravím a čo uznám za vhodné príjme a nebude sa tomu stavať chrbtom.

„No nemyslím si, žeby si sa mala vystavovať takému stresu, keď si na hrane... no veď vieš čoho. Sama si povedala, že toto je finálne štádium." Vytiahla svoje eso a ja som nemohla robiť nič, len zobrať svoje posledné karty do rúk a dohrať túto neznesiteľnú hru. „Tvrdila si mi, že ti nie je najlepšie. Nemala by si riskovať. Predsa si mi sľúbila, že sa budeš snažiť čo najdlhšie..."

„Dosť, Rosalie." Zastavila som to. „Práve preto som si nebola istá, či ti to vyklopiť alebo nie. Chorobu mi budeš vystavovať pred oči nech sa rozhodnem urobiť čokoľvek."

„Tak to ale nemá byť. Nechcem, aby to tak vyzeralo."

„To je od teba milé, no vyzerá to tak." Pohľad som presunula na stovku papierov predo mnou. Konečne som sa po niekoľkých dňoch rozhodla znovu sa zaangažovať do plnenia si svojich povinností v našej rodinnej reštaurácia. Snažila som sa vytvoriť súvahy, vypočítať účty nášho majetku za posledný polrok... no pri Rosalie, ktorá ma prišla navštíviť som sa bohvieako nesústredila. „Posledná vec, ktorú by som chcela pred svojou smrťou urobiť by bola asi táto. Vieš... bude sa mi lepšie zomierať s pocitom, že som to naozaj dokázala."

„Gwen, ty si to už raz dokázala. A to je veľké plus."

„Ale zlyhala som."

„Nezlyhala si ty. Zlyhala ľudská hlúposť."

„No tak im to skús vysvetliť a možno to uznajú za pravdu." Ironicky som utrúsila. „Alebo ťa udajú za klamlivé informácie a plytvanie ich drahocenného času." Uvažovala som a musela som povedať, že to posledné je omnoho viac pravdepodobnejšie.

„Pozri." Zastavila som sa a úprimne jej pozrela do očí. „Zvážila som všetko, čo som potrebovala. Dospela som k záveru, že toto je presne čo chcem. Počúvaj... teraz budem oveľa ostražitejšia. Nikomu nedovolím, aby ma zastavil v niečom, na čom bol postavený môj život." Odhodlanie v mojom hlase vyvolalo v Rosalie zmiešané emócie. V jej očiach som uvidela pochopenie a zároveň strach. Rukou sa chytila za líce a uznanlivo prikyvovala. „Nik iný len ja."

„Som na teba hrdá." Vyhŕkla ihneď. „Aj keď neviem odkiaľ tú silu ozaj berieš, pretože..."

„Nechcem to počuť." Žiadne táraniny o rakovine som už nedokázala zniesť. Fajn, povedala som o tom Rosalie a to len z jedného dôvodu – bola mojou najlepšou priateľkou od začiatku až do tohto momentu. A taktiež dosť pochybujem, že by som to pred ňou dokázala utajiť. No to, že mi to bude pripomínať dennodenne mi absolútne pomáhať s vyrovnávaním nebude.

„Dobre už budem ticho." Postavila sa z kresla a upravila si modré šaty. „Nebudem ťa rušiť. Aj tak ešte tiež musím skočiť do práce."

„Ozvem sa ti ešte v priebehu týždňa." Prisľúbila som a zas nos strkala do papierov s nádejou, že tieto heslovité slová čoskoro vylúštim.

„A Gwen?"

„Ano?"

„Ozveš sa Casperovi?"

O incidente v kaviarni vedela do posledného detailu. Pred očami sa mi ihneď vykreslila Casperova krvavá tvár a zranený pohľad, ktorý mi venoval ešte predtým ako sme stihli vycúvať z parkoviska.

Prikývla som. „Plánujem to."

„Podľa mňa by si ho mohla pozvať k sebe na obed." Jej nápad sa mi zdal nesmierne šialený. No ako poznám Rosalie... toto bolo jediné možné východisko. „Vieš, aby sa trochu urovnali tie vzťahy predtým ako sa pustíte do práce. Mason by..."

„Je to dobrý nápad." Uznala som. „No budem sa s tým musieť porozprávať s Masonom."

Pozreli sme na seba úplne rovnakým pohľadom. Nevedeli sme, či máme plakať alebo sa smiať. Pretože stretnutie Masona a Caspera je buď priveľmi smutné alebo až priveľmi smiešne. Oni dvaja v jednej miestnosti, dokonca po situácií z predošlých dní, by vytvorili veľmi, veľmi zaujímavé rodeo. Človek by sa najradšej ukryl pred tými tvrdými slovami a náhlymi činmi.

„Na tom obede sa chcem zúčastniť nech to už dopadne akokoľvek." So smiechom dodala a potom sa vytratila z mojej kancelárie.

Washington D.C, USA, 1989

Posledné rána som vstávala s pocitom nevoľnosti, no všetko som zvaľovala na nepravidelnú stravu a stres z práce. Avšak zo žartu a tak trochu aj zo zvedavosti som si v lekárni kúpila tehotenský test, a hneď po príchode domov ho vyskúšala. Jeho výsledok ma veľmi prekvapil.

To, že bude pozitívny bola posledná vec, v ktorú som dúfala. Niežeby som nechcela – chcela som a to najviac ako sa len mohlo dať. Jediný problém boli však Casperove postoje k deťom a všeobecne k manželstvu, a zakladaní si rodiny. No predpokladala som, že táto prekvapujúca správa ho v momente zlomí a s plačom sa mi chodí okolo krku.

Keď prišiel domov a uvidel ma sediac v kuchyni za stolom, spýtal sa, čo sa deje. Otočila som sa, z poličky vybrala krabičku s pozitívnym testom a položila ju na stôl tak, aby mal šancu si to prečítať. Oči mu behali zo mňa na použitý test. Zatiaľ však neprejavoval žiadnu emóciu.

„Je pozitívny." Vyčarila som badateľný smiech, no môj hlások bol priveľmi tichý, preto som si nebola istá, či slová počul. Odkašľal si a rukou sa chytil za koreň nosa.

„Prestala si používať antikoncepciu?"

„Nikdy som ju nepoužívala a ty to vieš."

„Tak od dnes teda budeš. Napíšem ti zajtra ráno predpis a hneď si lieky vyzdvihneš v lekárni." Otočil sa mi chrbtom akoby celá táto vec bola vyriešená. Vzal pohár zo skrinky, napúšťal si do neho vodu a otočený chrbtom zostal stáť. Srdce sa mi rozbúchalo.

„To mi na to povieš len toto? Casper, my budeme mať dieťa." Snažila som sa o veselý tón, no po jeho reakcií som mala chuť jedine na vyvracanie aj toho posledného, čo vo mne zostalo.

Bolo to najdlhšie ticho v mojom živote – aj keď to bolo vlastne len niekoľko sekúnd pokiaľ zareagoval. Bola som však úplne vytrhnutá zo sveta a mala som pocit, že čoskoro odpadnem.

Avšak ozajstná rana ešte len prichádzala.

„Nebudeme. Pôjdeš na potrat." Otočil sa späť, oprel sa o linku a pozeral na mňa. Akoby to všetko bola jasná vec, no ja som sa tvárila prekvapene – pretože som aj bola. A to nesmierne. Toto by som od neho v živote nečakala – nech už tie deti nechcel neviem ako veľmi mať – že ma pošle na potrat. Na potrat. Zabiť nevinný život. Je predsa lekár, každý ľudský život by si mal vážiť. „Netvár sa tak prekvapene, Stephanie. O tomto sme sa už predsa bavili."

„Bavili sme sa o tom, že nechceš mať deti. Nie o tom, že ma pošleš na potrat."

„Si snáď prišla o rozum? Toto je nejaký tvoj ženský ťah, alebo čo?"

„Nepôjdem na potrat."

„Tak to teda pôjdeš. Inak si môžeš zbaliť kufre a s tým tvojim deckom odísť rovno hneď teraz." Odpovedal tak rýchlo, akoby to mal nacvičené. Do posledného detailu. Neverila som vlastným očiam. Neverila som ničomu, čo vyšlo z jeho úst. „Pozri, vieš, že ťa veľmi milujem. Ale dieťa proste ku mne nesedí. A ak ma chceš urobiť šťastným, tak na ten potrat pôjdeš. To je všetko, čo k tomu poviem, Steph."

A od toho dňa sa môj vysnívaný ideál menom Casper Cox stal záhubou po celý zvyšok môjho života.