Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

15.

Washington D.C, USA, 1989

V jedno ráno som zaspala do práce, keď som pokojne oddychovala v posteli spolu s Casperom. Bol po nočnej a mňa si tískal ku sebe, ako by som mala také isté právo ako on zostať v posteli až do dnešného večera.

S hodinovým meškaním, vtačím hniezdom na hlave a neprebudenou tvárou som prekročila prah nemocnice. Rýchlym krokom som sa ponáhľala do laboratórií a modlila sa, nech ma nikto dôležitý v tejto nemocnici neuvidí.

A pravdaže ma ani nikto neuvidel, no prekvapenie nastalo až vtedy, keď ma počas obedňajšej prestávky prekvapil syn riaditeľa nemocnice, Mason Mills, rovno v chladiacich priestoroch, kde som ukladala vzorky z odberov.

„Na recepcii ste si nezapísali dnešnú smenu." Mykla som sa nad hlasom, ktorý ma prekvapil. Doteraz som si myslela, že som tu bola sama... no očividne až do teraz.

„Musela som na to zabudnúť. Prepáčte mi." Nevedela som, že toto je tak veľmi závažný dôvod, prečo by ma prišiel prekvapiť generálny riaditeľ nemocnice rovno do laboratórií počas pracovnej doby. „Veľmi ma to mrzí."

„Je to v poriadku. Veď, keď sa mešká zabudne sa na veľa vecí." Prestala som pracovať s nádobami a ruky spustila k telu. No stále som mu zostala otočená chrbtom. „Povedzte mi, dal vám Cox ráno poriadne zabrať, že ste zabudli na svoju prácu?"

„A nie je to jedno?" odvrkla som podráždene. Práve teraz som nejako pozabudla, že on je ten, ktorý riadi chod nemocnice a môže byť aj ten, čo ma vyhodí. „Do práce som prišla. Ak by ste mi to ale chceli stiahnuť z platu, tak nedbám. Chybu si priznávam."

Mason Mills, syn riaditeľa a zároveň generálny riaditeľ, ma vždy vedel vytočiť do nepríčetnosti. Nemal proti mne nič... teda aspoň som o ničom nevedela, no mal nejakú potrebu znepríjemňovať mi čas strávený v práci.

Podľa zdrojov som počula, že Casper a Mason boli kedysi priatelia, no vraj teraz je ich vzťah postavený na akejsi hranici medzi priateľstvom a nenávisťou. Avšak Caspera som sa na to nikdy nepýtala.

„Ste múdra žena." Akoby tie slová nechcel ani vysloviť, no sám to nevedel ovplyvniť. Nechápavo pokrútil hlavou. „Aké vážne je to medzi vami? Viete, nerád potom riešim nezhody v nemocnici po rozchodoch. Máme prísť o dve dobré duše nemocnice? Aké len škoda.."

„Dosť vážne na to, aby ste sa takýmito banalitami nemuseli zaoberať." Otočila som sa k nemu. Mal na sebe sako, vlasy vyčesané elegantne dohora, na ruke určite drahé značkové hodiny a tá biela košeľa bola jedine od nejakého slávneho návrhára. Odvrátila som pohľad.

„Ach, Sighnová, naivné dievčatá v tomto svete nevydržia dlho." Drzo sa uškrnul a pozrel na hodiny, ktoré mal pripnuté na ruke. „Schôdza. Budem musieť ísť." Ešte predtým mi však pozrel do tváre a poznamenal: „Ak by boli nezhody určite by som vyhodil jeho, nie vás. Skúste ale porozmýšľať prečo."

V ten večer som musela zavolať Ophelii a zveriť sa jej s príhodou, ktorá sa mi dnes stala. „Povedala som ti, že ideál je zároveň aj tvoja záhuba, pamätáš?" pýtala sa ma po mojom dlhom výleve o dnešnom dni. „Casper je tvoj ideál."

„Veď ho ani nepoznáš. Ešte si ho nestretla... čo mi pripomína fakt, že by si sa už konečne mohla niekedy zastaviť."

„To je síce pravda... ale uznaj, je to ideál. A ak usudzujem z tvojho dlhého monológu, Mason Mills to vie tiež."

„Toto ale nie je nič o ideáloch, Ophelia." Odvrátila som jej slová. „Si úplne mimo pointy."

„A čo je potom podľa teba tá pointa? Že sa nudil počas obedňajšej prestávky, tak do teba prišiel zapárať? No aké len spestrenie dňa!" jej ironický smiech ma trochu urážal, no musela som sa zasmiať spolu s ňou.