Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

4.

Všetci sme sa spoločne stretli v študentskej knižnici v blízkosti budovy odseku biológie. Bolo tam pár počítačov, ktorých ovládanie bolo zložitejšie ako sami vyzerali. Rosalie s Charlesom tam už boli, tak som si k ním prisadla k stolu so štyrmi stolička. Moricz prišiel o pár minút po mne.

„Prepáčte za moje oneskorenie." Ospravedlňoval sa a kládol svoje veci rovno na stôl. „Akosi som zabudol na čas."

„To je v poriadku, Moricz." Žiarivo sa na neho usmiala Rosalie. Energeticky sa postavila a potiahla Charlesa za ruku. „Tak, ľudkovia! Ja s Charlesom si berieme encyklopédie rastlín. Vy by ste sa mohli ísť pozrieť do odseku prírodných liečiv."

Zostať s Moriczom osamote bolo akoby ste boli celkom sami s tým, že cítite, ako sa na vás niekto pozerá. Moricz bol tichý, vzdelaný a až nad mieru slušný. Spolu sme sa potulovali pri regáloch plných kníh a v tichosti si prezerali názvy kníh.

„Povedz mi niečo o sebe." Začala som po našom dlhom tichu. Vysoký Moricz sa rukou naťahoval za knihou, ktorá bola vo výškach, na ktoré sa ja môžem len zbabelo pozerať. Moricz mi venoval pohľad a vložil mi do rúk knihu o mäte priepornej. „Ďakujem."

„Prosím." Pípol potichu. „Prišiel som z Ruska. No musím sa tam vrátiť hneď ako dokončím vysokú." Povedal trochu skleslo, no potom sa rýchlo usmial a zrak odvrátil. „Môj otec je ruský veľvyslanec. Potrebuje ma tam. Som celkom aj dosť známy."

„Slávny syn ruského politika? Fíha, to musí byť haluz."

„Ani nie." Pokrútil hlavou a natiahol sa za ďalšou knihou. „Je to skôr otrava. Najradšej by som zostal v Amerike."

„Tak zostaň." Mykla som plecami. Otočil sa na mňa zdvihol obočie a knihu, ktorú zvieral v rukách mi položil do rúk.

„Si šialená? Nepočúvala si, čo som doteraz hovoril? Som syn veľvyslanca."

„Ja som to najchudobnejšie dievča v Amerike. A pozri, kde som sa ocitla." Nervózne som sa zachichotala a čakala na ďalšiu reakciu. Moricz sa len znova otočil a prezeral si názvy ostatných kníh.

„Ak si sa ocitla na jednej z prestížnych amerických univerzít – chudobná byť nemôžeš. Teda ak to neberieme z tej finančnej stránky."

„A z akej inej stránky by sme to mohli brať?"

„Si bohatá – plná vedomostí. Chápeš?" tak láskavo ako sa na mňa Moricz pozrel v tom momente, sa na mňa pozerala jedine moja mama. „Voláš sa Stephanie, však?"

„Áno. Stačí Steph."

„Prepáč, len som si chcel byť istý." Nervózne sa ošíval. „Nebude ti vadiť, ak ťa budem volať celým menom? Nenávidím prezývky."

A tak ma Moricz nikdy nezval inak ako Stephanie.

Calgary, Kanada, 2016

„Či som mala najlepšieho priateľa?" jej otázka ma zaskočila. „Všetci štyria boli moji najlepší priatelia. Vďaka nim som sa tam cítila ako doma. Ale tak vám poviem..." Zamyslela som sa a do rúk si taktiež zobrala jeden koláčik z taniera. Obzrela som si ho a následne sa do neho s chuťou zahryzla. „Vysoká škola je dosť nepodstatná časť príbehu, čo chcete počuť. No kvôli nim som musela povedať aspoň niečo."

„A ten Moricz sa nakoniec predsa vrátil do Ruska?"

„Samozrejme, že sa tam vrátil. Musel. Ale každé Vianoce a veľké sviatky počas školy trávili u nás doma v Arlingtone. Mama s otcom si Opheliu a Moricza veľmi obľúbili." Predstavila som si ich prvé stretnutie a musela sa usmiať nad spomienkou, ktorá mi utkvela v pamäti. „Moricz odišiel do Ruska a Ophelia sa odsťahovala k rodičom do Francúzska."