Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

10.

Washington D.C, USA, 1987

Urobila som štátnice a mala som červený titul. Do vzduchu som si vyhodila svoju čapicu a mohla som si povedať, že som jeden z tých vzdelaných ľudí, ktorých čaká dobrý život a dosiahnutie svojej vysnívanej kariére.

Urobili sme štátnice všetci. Ophelia, Moricz, Rosalie a Charles.

Keďže Rosalie a Charles mali spoločné oslavy s ich rodinami, neboli po štátniciach s nami. Ophelia a Moricz boli pozvaní na obed do jednej z bistier tuto vo Washingtone, pretože moja mama nebola stotožnená s tým, aby v ten deň ostali sami niekde na internáte. Moriczov otec v ten deň nemohol doraziť z dôvodu služobnej cesty, ktorú musel podstúpiť a jeho mama nemala dovolené pricestovať osamote. Skoro to isté sa stalo u Ophelii... až nato, že jej matka náhle ochorela.

Tlačila som invalidný vozík môjho otca a modlila sa, nech sa do tých škaredých starých dlaždíc nezadrhnú kolieska. Otec nebol veľmi stotožnený s tým, čo sa mu pri autonehode stalo – musel si toho veľa vytrpieť zo psychickej stránky – no dnešok musel prežiť kvôli mne a dokonca som si všimla, že sa aj usmieva.

„Chcel by som predniesť prípitok." Povedal odrazu, keď nám milá čašníčka nalievala lacný alkohol. Sedela som v strede stola, po mojej pravej ruke bol otec, po ľavej mama a oproti mne sedeli Ophelia s Moriczom. Usmievali sa.

Prekvapene som pozrela na otca a potom na mamu, ktorá sa radostne vyškierala – určite o tom vedela. „Naša milá Stephanie," odmlčal sa. „Ty naše múdre dievčatko. Vždy sme verili, že to dotiahneš ďaleko – avšak toto je ešte len začiatok, samozrejme. No my veríme, že tvoja cesta bude pokračovať a stane sa z teba silná, nezávislá žena, okolo ktorej sa bude krútiť tento svet akokoľvek si ona zaželá. Toto je tvoj deň, ktorý sa nikdy nevymaže z tvojho kalendára." Všimla som si ako sa mu v ruke trasie pohár a trochu sa obávala, či mu nevypadne.

Potom pohľad presmeroval na Opheliu a Moricza, a taktiež sa na nich milo usmial. „Taktiež aj vám patria veľké gratulácie! Je mi však ľúto, že vaši rodičia nemohli doraziť. U nás ste vždy vítaní." Po tomto otcovom výkone sme sa všetci poriadne najedli a pospomínali na staré dobré univerzitné časy.

Rodičia odišli domov, no my sme zostali ešte do konca týždňa na internátoch. Ešte v ten večer, keď sme u nás v izbe s Opheliou a Moriczom pozerali film s miskou pukancov, sa k nám dovalila Rosalie v tesnom závese s Charlesom. Ten len ostal ležérne sa opierajúc o rám dverí, keď Rosalie pribehla na posteľ a rozjašene ukazovala svoju ľavú ruku. Na prstenníku mala krásny diamant. Hneď sme vedeli, ktorá bije.

„Budeme sa brať!" zvýskla Rosalie. „V lete! Chceme svadbu na konci augusta! Steph, pôjdeš mi za družičku?" Všetko sa to zomlelo strašne rýchlo. Ja som rozradostene prikývla a objala svoju kamarátku najdlhším objatím vôbec. Chcela som plakať a smiať sa zároveň.

„Pašák." Komentoval Moricz. Postavil sa a objal svojho priateľa.

„To je tak strašne krásne! Dievčatá!" Ophelia sa na nás zvalila a vzniklo takzvané skupinové objatie. Spoločne sme sa smiali a fňukali zároveň.

„Kľakol som si pred ňou na oslave pred mojimi a jej rodičmi. Nikto o ničom nevedel." Chválil sa Charles, keď sa ho Moricz vypytoval na podrobnosti.

„Ja som tak isto nič netušila. Myslela som, že sa zosypem, keď si predo mnou kľakol na jedno koleno." Takýto široký úsmev, aký mala na tvári Rosalie v ten deň stojí na zapamätanie. V ten moment som sa pýtala samej seba, či aj ja budem niekedy taká šťastná. Šťastná a zasnúbená. Boli vzorom ... boli vzorom pre mladých ľudí.