Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

34.

Potrebovala som dvanásť mesiacov a jeden deň naviac na to, aby som mohla všetkých presvedčiť o tom, že liek proti najväčšiemu strachu ľudí existuje.

Potrebovala som dvanásť mesiacov a jeden deň naviac na to, aby som dokázala poraziť všetkých mojich neprajníkov a lekárov, ktorí verili klamstvám a k pravde sa nepriblížili ani náhodou.

Potrebovala som dvanásť mesiacov a jeden deň... no aj tak som neuspela a na konci, keď sa už všetko zdalo na dosah, mi človek, ktorého som po celý ten čas nesmierne milovala, podlomil kolená.

„Počul som, čo sa stalo." Stála som pri automate s kávou v ten deň a čakala pokiaľ mi kávovar pripraví extra silnú čiernu kávu. Potrebovala som doplniť energiu. V poslednom čase som kvôli tvrdej práce nedokázala v noci spávať.

„No to je skvelé." Neviem prečo som k nemu bola protivná, veď mi predsa nič zlé neurobil. On bol celý ten čas asi najtichší zo všetkých. Najprv sa zdalo, že Mason bude ten môj úhlavný nepriateľ, no potom sa to všetko otočilo a on bol jediný, ktorý mi veril. A potom sa akoby vyparil a ja som sa len mohla prizerať ako sa mi zakaždým vyhýba. „Dúfam, že ste všetci šťastní. Do pozajtra to nestihnem dať dokopy."

„Tak načo ten dnešný chabý pokus u môjho otca?"

„Povedal ti to?"

„Nariadil mi, aby som na teba dal pozor. Vraj, aby si neurobila nič neočakávané."

„Neočakávané by bolo, ak by som sa dnes zabila. Mám pocit, že mi už nič iné nezostáva. Je to hanba."

Zohol sa k automatu a vybral z neho moju kávu, ktorú mi následne podal. Pri tomto úkone sa nám stretli pohľady. „To, že som sa ti vyhýbal neznamenalo, že som ti prestal veriť. Stále ti verím, nevzdávaj sa." Mason tušil, že v mojom stave budem potrebovať počuť tieto povzbudzujúce slová, preto mi ich poskytoval rovno na zlatom podnose. Mlčky som ho pozorovala, kávu som prijala a pomaly som prestávala dýchať. „Zajtra ráno prídem k tebe do kancelárie a pomôžem ti to dať dokopy. No teraz choď domov a daj sa dokopy, zajtra ťa budem potrebovať namotivovanú ako nikdy predtým."

A presne ako mi povedal, tak som aj urobila.

Washington D.C, USA, 2016

Konverzácia o mojom stave v byte pomaly utíchla. V izbe, ktorú Casper poskytol Masonovi a mne, som sa obliekala a hádzala si veci do kabelky. Chystala som sa práve odísť, keď ma Rosalie zastavila vo dverách, takže som nemohla prejsť.

„Rozhodla som sa ti vo výskume pomôcť." Zrazu oznámila. Dvakrát som preskúmala jej tvár, aby som sa uistila, či nežartuje a skôr ako som jej na slová odpovedala, som si musela nervózne odkašľať. „Tak isto aj Charles." Doplnila, keď videla, že chcem niečo povedať, no neviem nájsť tie správe slová.

Keď Rosalie a Charles prišli do Washingtonu a ona prekročila prah dverí, tvárila sa, že o nič nejde, že sú tu len na normálnej návšteve. Avšak, keď som s ňou ostala v izbe sama, poriadne mi vynadala za moje činy, čo vo mne vyvolalo nehorázne výčitky svedomia.

„Myslím, že potrebuješ mať pri sebe ľudí, ktorým veríš a ktorí ti veria." Vysvetľovala. Bola pravda, že by som uvítala, ak by sa mi môj tím rozrástol o ľudí, ako boli Rosalie a Charles, no nevedela som, či je to správne. Čo ak ich to nebude baviť? Čo ak sa to nakoniec ukáže ako strata času?

„Si si istá, že to chceš?"

„Isteže." Prikývla ihneď. „Chceme to obaja."

Boli sme ako taká veľká rodina s jediným cieľom – nájsť riešenie. Viac som si verila, ak som mala po boku ľudí, ktorí ma povzbudzovali a posúvali vpred. Psychika robila veľa, tým pádom som aj prestávala myslieť na to, že trpím rakovinou a na to, že sa cítim príšerne.