Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

7.

Okolo štvrtej poobede som sa mala s Daisy stretnúť v centre na hlavnej ulici. Nevracala sa naspäť do Washingtonu. Zostala spať v hoteli, čo mi prišlo až priveľmi podozrivé. Vedela, že sa jej ozvem?

Práve som si dávala potrebné veci do mojej kabelky, keď ma vyrušilo Masonove odkašľanie. Stál tam pod klenbou a pri jeho nohách sa mrvil Orech. Ruky mal zložené na hrudi a premeriaval si ma naštvaným pohľadom.

„Smiem vedieť, kam sa poberáš?"

„Idem na jedno pracovné stretnutie."

„Pracovné? O tom by som snáď niečo vedel, nie?" vedela som, alebo som nejako tušila, že ho to už so mnou nebaví. Ani mňa by to nebavilo, ak by som bola na jeho mieste. No mohol kedykoľvek odísť, zobrať si auto a len tak zdrhnúť – no nikdy to neurobil. „Alebo máš azda nejaké tajnosti?"

„Idem sa stretnúť s Daisy McCoyovou. Predsa si chcel, aby som sa nejako ... rozrozprávala. Tak tu ma máš. Plne rozhodnutú." Akoby ho odrazu trafil blesk a on sa prebral z hrôzostrašnej nočnej mory. „Chceš ísť s nami?" nadvihla som obočie, keď mi neodpovedal.

„Nie. Pôjdem radšej vyvenčiť Orecha." Odpovedal.

„Dobre. Uvidíme sa večer." A jednoducho som odišla.

Po ceste do centra, keď som sedela za volantom auta a o všetkom premýšľala, som sa nemálo krát prichytila pri myšlienkach o návrate späť. A čo jej poviem? Ako zúfalo som dopadla? Ako som zlyhala? Človek je na výslní len chvíľu – teda pokiaľ je svojím nadriadeným dosť dobrý. Ak začne robiť niečo, čo sa im nepáči, nepochybujú a hneď vás odkopnú. Ale to nebola len jediná vec – keď ma odkopli oni, tak ma odkopli aj všetci naokolo (ak teda nepočítam skutočných priateľov).

Musela som si zaplatiť parkovací lístok, aby som sa vyhla pokute a až potom som mohla pokojne vykročiť do centra. A tak som zrazu zazrela slečnu McCoyovú ako tam stojí s kabelkou na pleci a obrovským dáždnikom v ruke – ešte nepršalo.

„Rada vás opäť vidím, pani Singhová." Nastavila ku mne ruku. Po krátkom zaváhaní som jej ruku prijala a trochu zdvihla kútiky úst.

„Dobrý deň, Daisy." No a následne sme tam len tak nervózne postávali, pokiaľ som teda neurobila prvý krok a nepovedala jej o známej kaviarni neďaleko odtiaľto. Bola to jazzová kaviareň, v ktorej cez deň netrávilo čas veľa ľudí, preto mi to prišlo ako najlepší nápad.

Washington D.C, USA, 1982-1983

V prvom semestri druhého ročníka som sa konečne začala naplno venovať medicíne a prírodným vedám. Všetko okolo biológie, chémie a vedeckých faktov ma zaujímalo. Stavba tela človeka, psychológia človeka, choroby, ktoré sa dajú a nedajú liečiť – toto bol teraz stred môjho vesmíru.

Moricz sa posunul na inú úroveň ako ja, Charles a Rosalie. Rozhodol sa zmeniť si hlavný predmet na chémiu a venovať sa postupne fyzike, ktorá ho vraj od malička fascinovala.

A tak sme boli všetci šťastní a život sa zdal akosi ľahko udržateľný.

Začala som chodiť na lekárske prednášky všetkého typu. Navštevovala som nemocnice a dobrovoľníčila – niečo, čo ma napĺňalo a niečo, čo ma myšlienkovito posúvalo vpred. Netušila som ako dlho ešte potrvá, kým to všetko zvládnem. Netušila som, čo sa mi pripletie do cesty. Proste som žila a každým jedným dňom sa posúvala ďalej.

Spoznala som veľa nových ľudí. A jeden z nich sa volal Casper Cox.

Pri pohľade na Caspera Coxa vás popadnú všelijaké myšlienky. Vyzeral dobre, slová používal ohľaduplne a očami sa vpíjal pohľadom, ktorý dokázal presviedčať. Bol slušný, priateľský a charizmatický. Od nášho prvého stretnutia sme sa stali dobrými priateľmi.