Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

28.

Prešli sme na druhú stranu budovy. Preliezli sme pásku, na ktorej bol prilepený papier s nápisom: „Vstup zakázaný, prebieha rekonštrukcia" a tak sme sa dostali cez schodisko na ďalšie poschodie. Vošli sme do podkrovia, ktoré bolo v stave konečnej rekonštrukcie.

„Všetko je pripravené, no riaditeľ sa rozhodol spojazdniť to až od budúceho semestra." Tvrdil. „S Piercom sme priatelia, tak mi dovolil využiť to, pokiaľ to nie je určené na školské účely."

„Výborne." Prikývla som uznanlivo, keď som prezrela nové zariadenia. Laboratória boli oddelené sklenenou stenou. Dnu bola aj fixová tabuľa, kriedová tabuľa a data projektor. Chladiaca miestnosť taktiež nechýbala. Vedľa nej sa nachádzalo niekoľko lavíc s notebookmi, tabletami a slúchadlami. Bola som milo prekvapená.

„Vyzerá to tu perfektne." Obzeral sa Mason a bola som rada, že konečne vyjadril svoj názor bez toho, aby medzi nami nevyvolal žiadnu neprajnú situáciu. Pozrela som sa na neho a usmiala sa.

„Tiež si myslím." Postavila som sa k Masonovi a chytila ho za ruku. Keď to Casper videl odkašľal si a otočil sa.

„Tak čo? Pustíme sa do toho?"

Ja som nečakala už na nič iné.

Hneď som sa v nových priestoroch udomácnila a prisvojila si jeden väčší stôl pri strešnom okne. Mason odišiel s tým, že si potrebuje ísť niečo vybaviť do mesta, aj keď som absolútne nemala poňatia, čo by tu také chcel riešiť, keď je pre nás toto mesto už niekoľko rokov čiernou dierou. Keďže som bola veľmi zaujatá vo svojej práci, prikývla som, pobozkala ho na pery a nechala ísť.

Zatiaľ čo sa Mason túlal týmto mestom, ja som úpenlivo premýšľala a snažila sa nájsť podstatu v každom jednom medicínskom výroku. Daisy so svojimi spolužiakmi Kendrickom a Timothym hľadali v knihách spojitosť liekov, ktoré som im vypísala na papier. Vyzerali ako zohraná trojka, keď spolu diskutovali na druhej strane podkrovia. Casper niečo vyťukával do svojho notebooku neďaleko mňa. Ak by som zdvihla zrak od papierov, videla by som priamo na neho.

„Ako dlho to už vieš?" spýtal sa ma odrazu. Zastavila som sa v čítaní a upriamila zrak na neho. Všimla som si, že Daisy a chalani robia svoju prácu a nič nezačuli. Znovu som sa pozrela na Caspera a nechápavo skrivila obočie.

„Čo akože?"

„O tvojom zdravotnom stave." Vravel. „O rakovine."

„Prečo ťa to vôbec zaujíma? Nie je to jedno?"

„Nie, nie je mi to jedno, Gwen." Jeho hlas odrazu zvážnel. Ani som netušila ako sa mám ku nemu správať. Či byť protivná a vrátiť mu všetky tie roky utrpenia alebo sa proste tváriť akoby sa nič nestalo a predstierať, že som vyrovnaný človek. Dá sa to vôbec?

„Možno pred mesiacom? Fakt neviem, Casper. Nepočítam to." Odvrkla som.

„Prepáč, ak som ťa tým urazil."

„Neurazil. V poriadku." Zamietla som. „Môžem jednu otázku?"

„Skús."

„To si po celý ten čas žil sám? Neoženil si sa?"

„Nejaký čas som chodil s Melindou. Po tvojom odchode zostalo v nemocnici rušno a keďže odišiel aj Mason, musela sa toho ujať Melinda, pretože starý Zachary to sám nezvládal. Znovu sme si k sebe našli cestu, pokiaľ znovu neotehotnela a ja som ju neopustil. Ale ten príbeh už veľmi dobre poznáš."

„Hej. Viac než by som chcela."

„Inak som bol úplné sám. Tak mi to vyhovuje."

„Aha."