Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

23.

„Neodbiehaj od témy, Gwen!" Mason sa za mnou vybral, no ja som pokračovala ďalej až do momentu, kým ma nechytil za ruku a neprinútil ma tým zastať. „Pozeraj sa na mňa, keď s tebou rozprávam."

„Neodbieham od témy. Vravím len skutočnosti."

„Jasné... úplne nepodstatné skutočnosti."

„Takže podľa teba je nepodstatné zdvíhanie hovorov od svojej manželky? To vážne?"

„To som nepovedal."

„A čo si vlastne povedal?" nadvihla som obočie a tým ho vystavila správnej otázky.

„Povedal som, že toto je celkom nepodstatné oproti tomu, čo sa tu vlastne po celý ten čas dialo."

„To nemôžeš vedieť. Nebol si tu." Nepriamo som mu vyčítala a pozorovala ako sa jeho tvár skrúca od nedostatku trpezlivosti.

„No veď práve. Nebol som tu. Tak mi to teda, prosím ťa, vysvetli. Prečo tu bol Casper?"

„Pretože som ho pozvala na obed, aby sme prebrali nasledujúce postupy. Ohľadom výskumu, o ktorom samozrejme vieš... a tak isto ohľadom ktorého sme sa my dvaja pohádali."

„Takže sa rozhoduješ bezo mňa, hej? Už ti moje rady nie sú také cenné ako pred rokmi, čo?" jeho otázky mi vybila dych, preto som ostala nejakú chvíľu ticho. Čo som mu na to mala len povedať? Vysloviť niečo len tak bez premýšľania by nebol veľmi rozumný nápad.

„Tvoje rady sú mi stále cenné." Opravila som ho pokojne. „Poznáš ma lepšie ako ktokoľvek iný. A veľmi dobre vieš, že toto je niečo, prečo by som bola schopná obetovať život. Radšej by som do toho ale išla s tebou, než bez teba."

„Ale ak ťa Casper..." začal. „Zabijem ho, prisahám." Len som prikývla a podišla ho objať. Má moje plné povolenie zlámať Coxovi väz, ak ma ešte raz dostane do situácie, z ktorej by som sa nevedela vymotať a poznačilo by to môj život do jeho konca. „Toto tvoje objatie mi chýbalo."

Nad jeho slovami som sa pousmiala a nechala ho, nech ma láskavo hladí po vlasoch. Konečne som mohla cítiť jeho blízkosť – jeho oporu – a jeho vieru v to, čo som sa rozhodla urobiť.

„Čo si pripravovala na obed?" spýtal sa ma, keď sme pokojne stáli bok po boku v našej veľkej chodbe. Pousmiala som sa ešte raz. Vedela som, že sa usmieva tiež a keď som zdvihla pohľad k jeho tvári, len som sa o tom presvedčila.

„Hubové ravioly."

„Moje obľúbené."

„Ja viem." Prikývla som. „Zvyšok je v chladničke."

Mason a ja sme boli ako ľudia, ktorí si čítali myšlienky. Teda väčšinou.

Ak som mala porovnať môj vzťah s Masonom a vzťah s Casperom... bolo to síce odlišné, ale nie až tak veľmi. Vo vzťahoch som, popravde, nebola príliš opatrná. Riadila som skôr srdcom ako rozumom a preto som dopadla tak ako som dopadla. Na dne úplne zničená.

Ak ide o to porovnávanie... dá sa to porovnať, isteže. Mason bol vo všetkom, ako to len povedať, ohľaduplný. Ak sa mi nepáčilo to a to, bol ochotný to zmeniť. Ak som sa necítila pohodlne, ak som mi niečo nebolo po chuti, alebo ak mi niečo iba trochu vadilo, snažil sa to napraviť zo všetkých síl. To sa ale o Casperovi nedalo povedať. Ten si išiel vždy za tým, čo chcel a keď ma chcel zničiť, tak to jednoducho urobil bez zábran. Ani tá naša láska za hrob to nedokázala zachrániť, bohužiaľ.

V ten večer sme s Masonom po dlhom čase znovu vyzerali ako šťastný pár. Ani jeden z nás už neprehovoril o nejakom výskume, Casperovi Coxovi alebo dokonca o rakovine, ktorej sa posledný čas najviac obávam. Mohla by mi zobrať to, čo mám. To všetko, čo mi ešte zostalo – Masona.